Zákonná úprava získavania dát zo zaistených elektronických zariadení musí byť voči svojim adresátom dostatočne jasná a predvídateľná, musí obsahovať dostatočné hmotnoprávne a procesné záruky k ochrane dôvernosti komunikácie medzi advokátom a klientom.
Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Černý a ostatní proti Českej republike z 18. decembra 2025, týkajúci sa sťažností č. 37514/20 a ďalších
Dotknuté ustanovenie:
Skutkové okolnosti prípadu
Sťažovateľmi vo veci boli štyria advokáti a advokátska koncipientka pôsobiaci v danom čase v Prahe.
V rámci trestného konania voči osobe obvinenej z viacerých trestných činov, okrem iného z členstva v zločineckej skupine a z daňových únikov, bola v roku 2016 vykonaná domová prehliadka a polícia zaistila smartfón a tablet obvineného. Z týchto zariadení bolo vyňatých 20 000 strán materiálov vrátane korešpondencie medzi obvineným a jeho obhajcami týkajúcej sa viacerých trestných konaní, ktoré boli následne zaradené do spisu k prípadu a v plnom rozsahu podrobené znaleckému preskúmaniu.
Obvinený podal námietky proti tomuto postupu tvrdiac, že zaradením do spisu došlo k sprístupneniu informácií o stratégii obhajoby a porušeniu dôvernosti komunikácie s obhajcom, a to nielen v danej veci, ale aj v ďalších trestných konaniach týkajúcich sa ďalších spoluobžalovaných.
Mestský súd námietky bez odôvodnenia zamietol a materiál bol zaradený do spisu. Predseda senátu počas hlavného pojednávania prehlásil, že získané dáta neboli vyhodnotené ako relevantné pre daný prípad, a médiám povedal, že „vydaná věc slouží jako důkaz, a tudíž mají všechny strany řízení právo se s ní seznámit. A pokud je tam nějaká komunikace, soukromá nebo s obhájci, tak je to úplně jedno, to není žádný odposlech.“
Všetky ďalšie podania smerujúce k vyradeniu týchto dôverných informácií zo spisu boli zamietnuté. Odôvodnenie sa opieralo o argument, že zákon ukladá vyňať len takú dôvernú komunikáciu s obhajcom, ktorá bola získaná na základe sledovania alebo odpočúvania, ale nie dôvernú komunikáciu, ktorá je obsahom zaistených elektronických zariadení. Posledné slovo mal v roku 2019 Ústavný súd ČR, ktorý odmietol sťažnosť a dospel k záveru, že základné práva obhajcov neboli porušené, lebo právo na zachovanie dôvernosti komunikácie patrí klientovi a nie advokátovi a nejde o právo zaručené a chránené Listinou základných práv a slobôd alebo Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obhajcovia súčasne iniciovali konanie o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú nesprávnym úradným postupom mestského súdu. Niektorým z nich sa dostalo ospravedlnenia, pričom príslušný súd poukázal na to, že listina základných práv, judikatúra ústavného súdu a trestný poriadok zakotvujú osobitnú ochranu komunikácie medzi advokátom a jeho klientom.
Vnútroštátne právo však nedáva civilným súdom právomoc nariadiť odstránenie dokumentov z trestných spisov či ich zničenie a chránené informácie boli naďalej súčasťou spisu. V roku 2020 preto obhajcovia podali sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva.
Niekoľko mesiacov pred vynesením rozsudku ESĽP, v apríli 2025, Najvyšší súd Českej republiky rozhodol, že zaradenie uvedených materiálov do spisu bolo nezákonné.
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
Európsky súd pre ľudské práva v prvom rade potvrdil, že porušenie dôvernosti komunikácie s advokátom, či už na základe odpočúvania telefonickej linky alebo zaistenia elektronických zariadení, predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromia a korešpondencie chráneného článkom 8 Dohovoru.[3] Navyše, komunikácia klienta s advokátom požíva osobitnú ochranu.[4] Sťažovatelia mohli odôvodnene predpokladať, že súkromie ich komunikácie bude rešpektované a chránené. Osobitná ochrana dôvernosti komunikácie s klientom by fakticky stratila zmysel, ak by sa nevzťahovala na elektronickú komunikáciu uloženú na zariadení advokáta alebo klienta. Zásah do práva preto nebol sporný a ESĽP sa zaoberal otázkou, či zásah bol v súlade so zákonom, sledoval legitímny cieľ a bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
V kontexte odpočúvania a zaznamenávania súkromnej komunikácie advokáta a klienta ESĽP vo svojej judikatúre zdôraznil význam existencie dostatočných procesných záruk proti svojvôli a zneužitiu (Michaud proti Francúzsku, Sommer proti Nemecku). Takéto záruky považuje za nedostatočné, ak vnútroštátne právo neupravuje konkrétny a predvídateľný postup prehliadania obsahu nosičov elektronických dát za účelom získania dôkazov a pre oddelenie dát, na ktoré sa vzťahuje ochrana dôvernosti komunikácie. Takisto je nevyhnutné, aby právny poriadok obsahoval úpravu riešenia potenciálnych sporov medzi orgánmi verejnej moci a advokátmi, či úpravu postupu pre zabezpečenie toho, aby materiály neboli sprístupnené orgánom činným v trestnom konaní pred tým, ako súdy vykonajú ich analýzu (Särgava proti Estónsku, Saber proti Nórsku, Kopp proti Švajčiarsku).
ESĽP v predloženom prípade dospel k záveru, že nebolo dostatočne jasné, či vo vnútroštátnom práve existuje pravidlo zakazujúce prehliadanie dát získaných z elektronických zariadení klienta, resp. nebolo jasné, ako toto pravidlo uplatňovať v praxi. Právny poriadok neobsahoval konkrétny a predvídateľný postup, ktorý by bol v súlade so zásadami vyplývajúcimi z judikatúry ESĽP. Zásah do práva sťažovateľov preto nenaplnil kritérium zákonnosti a tým došlo k porušeniu práva na ochranu súkromia v zmysle článku 8 Dohovoru. S ohľadom na tento záver už ESĽP ďalšie kritériá neskúmal.
Sťažovatelia namietali aj nedostatok účinného prostriedku nápravy (čl. 13 Dohovoru). ESĽP konštatoval, že žiadosť podaná na Mestský súd nenaplnila kritérium účinného prostriedku nápravy preto, že nebol daný jasný a predvídateľný postup vyžadujúci pretriedenie dát a odstránenie chránených dokumentov, a tým došlo aj k porušeniu článku 13 Dohovoru.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované.
Rozhodnutie spracovala: Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] Článok 8: Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života
1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
[2] Článok 13: Právo na účinný opravný prostriedok
Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
[3] Viď napríklad iného Kopp proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 23224/94, Särgava proti Estónsku, sťažnosť č. 698/19, Bersheda a Rybolovlev proti Monaku, sťažnosti č. 36559/19 a 36570/19.
[4] Viď napríklad Michaud proti Francii, sťažnosť č. 12323/11, Saber proti Nórsku, sťažnosť č. 459/18, Vasil Vasilev proti Bulharsku, sťažnosť č. 7610/15.