Prístup k informáciám
(12.06.2014; Televízna stanica STV 2; Fokus; 16.45; por. 1/1; Andrea Lučanská /‑)
Andrea Lučanská, moderátorka:
"Zákon o slobodnom prístupe k informáciám u nás platí už 14 rokov. Čo sa od jeho prijatia zmenilo a na aké informácie vlastne máme nárok? Pekná horúci podvečer z košického štúdia. V dnešnom Fokuse právo sa pozrieme na takzvaný infozákon. Ak s nami zostanete, spolu s hosťami rozoberieme aj tieto témy: kto každý má právo žiadať informácie, kto sú to povinné osoby, čo musí obsahovať žiadosť o informácie, aj do koľkých dní vám musia na žiadosť odpovedať. No a dnes začíname na košickom magistráte, v druhej najväčšej samospráve na Slovensku."
Linda Šnajdárová, Magistrát mesta Košice:
"Magistrát mesta Košice dostáva pomerne dosť veľa týchto žiadostí. Ak by sme to spriemerovali, tak je to takých 300 až 400 žiadostí ročne, ale mali sme aj roky, kedy bolo viac ako 500 žiadostí. Najčastejšie sa týkajú stavebných povolení. Mesto Košice zo zákona zverejňuje zmluvy a faktúry na svojej webovej stránke, dokonca nad rámec zákona. Stáva sa naozaj častokrát, že nám prichádzajú aj žiadosti, ktoré naozaj žiadnym spôsobom nespadajú pod činnosť samosprávy. Môžem povedať, že nám napríklad prišli žiadosti, ktoré sa týkajú vyhľadávania starých lások zo strednej školy, kedy Košičan sa odsťahoval do zahraničia a po tridsiatich rokoch chcel nájsť svoju lásku. Tak naozaj k tomuto my nevieme poskytnúť žiadne informácie. Poprípade sa nám stalo, že nám prišla žiadosť, kedy pani chcela presnú hodinu svojho narodenia zistiť pre potreby vytvorenia ascendentného horoskopu. Takže tu naozaj každý musí pochopiť, že týmto sa samospráva nezaoberá a ani nemá takéto informácie k dispozícii. V prípade, že príde žiadosť, ktorá taktiež nespadá pod našu činnosť, ale my máme informáciu o tom, kto s týmto pracuje, kto tieto informácie má k dispozícii, tak postupujeme dvoma spôsobmi. Buď tú žiadosť postúpime priamo tomu úradu, ktorý tieto informácie má k dispozícii a v prípade, ak si nie sme úplne istí, tak sa snažíme toho občana aspoň naviesť, kde by mal pátrať."
Andrea Lučanská:
"Ak vás naša téma zaujala, môžete sa do vysielania zapojiť aj vy. Už od tejto chvíle môžete písať na známu adresu fokus.pravo@rtvs.sk alebo môžete telefonovať na známe košické telefónne číslo 055/72 33 302. Naša asistentka si vaše otázky zapíše a počas vysielania na ne budeme odpovedať. No a ja už v tejto chvíli po svojej pravici vítam prvú hosťku, konkrétne pani doktorku Ivetu Rajtákovú, advokátku. Pekný podvečer, vitajte."
JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka:
"Dobrý deň."
Andrea Lučanská:
"Pani doktorka, prv ako bol prijatý náš zákon, teda v 90. rokoch, tiež bol slobodný prístup k informáciám, kto ho zaručoval, aké právne normy?"
Iveta Rajtáková:
"Právo šíriť a vyhľadávať informácie vyplýva každému už z Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 26, v ktorom má každý právo slobodne šíriť a vyhľadávať informácie, dokonca bez ohľadu na štátne hranice, Je pravdou, že toto právo je definované v ústave pomerne široko a s jeho aplikáciou v bežnom živote boli problémy a aj preto tieto problémy si vyžiadali potrebu prijať normu, ktorá upravuje výkon tohto práva, aspoň v určitých situáciách. Lebo chcela by som zdôrazniť, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám, to je tá právna norma, neupravuje alebo nepokrýva právo prijímať a šíriť informácie v celej svoje šírke."
Andrea Lučanská:
"Dá sa ale napriek tomu povedať, že rok 2000 bol akýmsi zlomom na Slovensku, čo sa týka slobodného prístupu k informáciám práve prijatím tohto zákona?"
Iveta Rajtáková:
"Nepochybne, pretože skutočne uľahčil predovšetkým občanom prístup k informáciám, ktorými disponujú orgány verejnej správy. Napriek tomu, že ústava už predtým ukladala orgánom verejnej moci povinnosť zverejňovať informácie o svojej činnosti primeraným spôsobom, pokiaľ neexistoval ten predpis, ktorý vykonáva toto právo, narážali občania alebo aj právnické osoby so svojimi žiadosťami na bariéru určitej neochoty, keďže nebolo jasne definované, čo je informáciou, ktorá sa musí poskytnúť a čo je informáciou, ktorá sa poskytnúť nemusí."
Andrea Lučanská:
"Vy ste to už načrtli, ale predsa len povedzme, kto každý má právo žiadať informácie?"
Iveta Rajtáková:
"Zákon o slobodnom prístupe k informáciám hovorí, že osobou, ktorá je oprávnená žiadať informácie, je každá fyzická alebo právnická osoba. Teda môžeme to povedať zjednodušene, že každý."
Andrea Lučanská:
"Čiže každý a teraz je dôležité, aké informácie môžeme žiadať?"
Iveta Rajtáková:
"Zákon o slobodnom prístupe k informáciám nevymedzuje informácie, ktoré môže žiadateľ žiadať pozitívne, ale skôr negatívne. To znamená, že definuje informácie, ktoré sa poskytnúť nemusia alebo dokonca nemajú právo povinné osoby, o ktorých sa zrejme neskôr zmienime, ich poskytnúť, Teda možno povedať, že všetko o čom tento zákon nehovorí, že by sa nemalo alebo nemohlo sprístupniť, je informáciou, ktorá sprístupnená má byť."
Andrea Lučanská:
"Čiže veľmi jednoducho povedané, čo nie je tajné, je verejné?"
Iveta Rajtáková:
"Áno, možno to takýmto spôsobom povedať. Ale to, čo je tajné, o tom nerozhodujú orgány verejnej moci, ale je definované alebo v tomto zákone alebo v iných zákonoch, na ktoré však tento zákon odkazuje."
Andrea Lučanská:
"Vy ste spomenuli, že teda každý má právo žiadať o informácie, to znamená teda, že nemusím nikomu vysvetľovať, prečo tieto informácie žiadam?"
Iveta Rajtáková:
"Áno, možno to povedať takto, že nie je podmienkou podania žiadosti alebo žiadať o sprístupnenie informácie preukázanie akéhokoľvek dôvodu alebo akéhokoľvek záujmu. A to je vlastne posilnené aj tým, že sú určité osoby teda štátne orgány, orgány územnej samosprávy obce, ktorým zákon priamo ukladá zverejňovať informácie bez toho, aby o ne bolo žiadané."
Andrea Lučanská:
"Vy ste už spomenuli termín povinné osoby, tak si poďme vysvetliť, kto je tá povinná osoba podľa zákona?"
Iveta Rajtáková:
"Povinnými osobami sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, teda predovšetkým vyššie územné celky, obce a ďalej sú to aj stavovské organizácie alebo iné organizácie, ktorým zákon zveruje o právach a právom chránených záujmov osôb. Ako príklad môžem uviesť Slovenskú advokátsku komoru. Ďalej sú povinnými osobami právnické osoby, ktoré sú založené a teda zriadené priamo zákonom alebo sú zriadené alebo založené osobami, ktoré som už uviedla, to znemená štátnymi orgánmi, vyššími územnými celkami alebo obcami a ďalej aj tie právnické osoby, ktoré založili tieto osoby, ktoré sú založené právnickými osobami."
Andrea Lučanská:
"To už je troška komplikované. Tieto povinné osoby sú povinné poskytovať informácie, to je veľmi dôležité ‑ poskytovať informácie, to je dôležité povedať."
Iveta Rajtáková:
"Áno."
Andrea Lučanská:
"Zákon pamätá aj na obmedzenia k prístupu k informáciám. Je takých jedenásť kategórií, teda informácií, ktoré by sa nemali poskytovať podľa zákona. Neviem, či sa nám podarí vymenovať všetkých jedenásť, tak skúsme tie také najdôležitejšie."
Iveta Rajtáková:
"Ja ani nemyslím, že by to bolo účelné, ale predovšetkým si treba uvedomiť, že nie je možné poskytnúť informácie, ktoré sa týkajú súkromia a osobnosti fyzických osôb, predovšetkým so zreteľom na to, že tieto sú chránené rôznymi inými právnymi predpismi, napríklad zákonom o ochrane osobných údajov. A chcem povedať, že toto obmedzenie má priamo pôvod v už spomínanom článku 26 Ústavy, ktorý hovorí o tom, že aj právo vyhľadávať informácie môže byť obmedzené, ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, napríklad na ochranu práv a právnom chránených záujmov, takže myslím si, že toto je jedna z najzásadnejších kategórií alebo jednou z najzásadnejších obmedzením pokiaľ ide o prístup k informáciám. A ešte by som v tejto súvislosti chcela poukázať na to, že ďalšou kategóriou je obmedzenie prístupu k tým informáciám, ktorými síce povinná osoba disponuje, ale boli jej zverené alebo boli jej postúpené osobou, ktorá nemá povinnosť zverejňovať tieto informácie alebo poskytovať tieto informácie. A potom nasleduje pokiaľ žiadateľ žiada o zverejnenie tejto informácie, nasleduje teda postup spočívajúci v tom, že povinná osoba osloví osobu, ktorá nie je povinnou osobu, ktorá jej tieto informácie zverila, či súhlasí s týmto zverejnení alebo nie. Ak nie, povinná osoba ich nie je oprávnená poskytnúť."
Andrea Lučanská:
"Ja by som sa predsa ešte pristavila pri takých kategóriách ako je štátne tajomstvo, služobné, bankové či daňové tajomstvo, čo si pod tým diváci môžu predstaviť?"
Iveta Rajtáková:
"Ide o kategórie, ktoré nie je možné si vykladať nejako široko alebo voľne. Ale to, čo je štátnym tajomstvom, bankovým tajomstvom alebo daňovým tajomstvom, je priamo definované v konkrétnych zákonoch, ktoré upravujú napríklad činnosť orgánov daňovej správy alebo upravujúce činnosť bánk. Takže pokiaľ informácia, ktorú žiadateľ žiada spadá do presného vymedzenia tohto tajomstva, bankového, daňového alebo iného, tak len v tomto prípade sa na neho vzťahuje obmedzenie prístupu k informáciám."
Andrea Lučanská:
"Skúsme tak jednoducho povedať, prečo sa niektoré informácie nemôžu zverejniť?"
Iveta Rajtáková:
"Tak ako som povedala, aj právo k prístupu k informáciám možno obmedziť, ak existuje na to dôvod, keď je spoločnosť alebo štát povinný tak isto chrániť s to je napríklad fyzických osôb. Alebo bezpečnosť štátu alebo ďalšie dôvody, ktoré sú, ako som už povedala priamo v ústave vymenované a ktoré majú prinajmenšom rovnakú váhu, ak nie vyššiu ako záujem na tom, aby občania tieto informácie mali."
Andrea Lučanská:
"To je veľmi dôležité, ako zákon upravil alebo ako sa vysporiadal s takzvanou povinnosťou mlčanlivosti."
Iveta Rajtáková:
"Je potrebné povedať, že povinnosť alebo odvolanie sa na povinnosť mlčanlivosti nemôže byť dôvodom na nesprístupnenie informácií."
Andrea Lučanská:
"To teda znamená, že nikto mi nemôže odpísať, že tieto informácie vám nezverejníme preto, lebo sme viazaní povinnosťou mlčanlivosti, veľmi jednoducho povedané."
Iveta Rajtáková:
"Áno, presne tak."
Andrea Lučanská:
"Nateraz vám ďakuje, my sa posunieme, lebo okrem bežných občanov informácie veľmi často potrebujú aj občianske združenia. Viac už nasledujúca reportáž.."
Ing. Štefan Szabó, PhD., OZ Sosna:
"Veľmi často sme boli zapojení do rôznych káuz a prác, ktoré sa týkali či už znečistenia vôd, výrob v lese, zásahov do chránených území mesta a tak ďalej. Takže tých desať alebo pätnásť rokov veľmi často som sa stretával s tým, že čo to znamená žiadať o nejaké informácie o životnom prostredí, aký je ten postup, aké sú také problémy. A trošku som vedel posúdiť aj nejaký taký vývoj v tejto oblasti. Povedzme pred nejakými desiatimi alebo aj piatimi rokmi bol dosť veľký problém vôbec na internete sa dopracovať k nejakým informáciám, ale myslím, že ten dlhodobý tlak, apelovanie zákonmi apelovanie medzinárodnými zmluvami a dohodami, na ktoré pristúpila Slovenská republika vyústili tam, že tá situácia k prístupe k informáciám je pohodlnejšia a jednoduchšia tým pádom vlastne. Človeku odpadáva tá nepríjemná a časovo veľmi zdĺhavá a úmorná práca, že vyhľadávať nejaké informácie alebo žiadať o informáciu písomne alebo e‑mailom, telefonicky, čakať na odpoveď a tak ďalej. To je všetko čas, námaha a energia."
Andrea Lučanská:
"Hostia v štúdiu sa vymenili a ja už po svojej pravici vítam pána inžiniera Karola Labaša z občianskeho združenia Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny, pekný podvečer, vitajte."
Ing. Karol Labaš, Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny:
"Dobrý večer."
Andrea Lučanská:
"A taktiež aj pán inžiniera Jána Kokardu, starostu obce Ždaňa, pekný podvečer."
Ing. Ján Kokarda, starosta obce Ždaňa:
"Pekný podvečer."
Andrea Lučanská:
"Akými spôsobmi je možné podať žiadosť o informácie? Zákon to tiež presne upravuje."
Karol Labaš:
"Zákon dáva pomerne veľkú možnosť, čo sa týka spôsobu podávania informácií. Možno z praxe, ja budem viacej hovoriť, lebo už pani."
Andrea Lučanská:
"Už ste tých žiadostí podali viac ako dosť."
Karol Labaš:
"Áno, presne tak, možno okolo stovky, takže budem hovoriť viac z praxe a nakoniec k tomu, čo povedala pani doktorka Rajtáková, už nie je veľmi čo dodať, čo sa týka samotného zákona. Ja alebo naša organizácia využívame predovšetkým elektronickú formu podávania tých žiadostí. Je to najpraktickejšie ale pre zaujímavosť, kto by chcel nejaké nepodstatné informácie, ktoré nepotrebuje niekde preukazovať, povedzme v písomnej forme, tak môže využiť aj ústne podanie informácie."
Andrea Lučanská:
"Alebo telefonicky."
Karol Labaš:
"Alebo telefonické. Proste nie je tam nejaké veľké obmedzenie."
Andrea Lučanská:
"Aké náležitosti musí daná žiadosť obsahovať?"
Karol Labaš:
"Musí byť predovšetkým smerovaná na tú správu povinnú osobu."
Andrea Lučanská:
"Čiže jednoducho povedaná na správy úrad, dajme tomu."
Karol Labaš:
"Áno, na správny úrad. Musí mať dokonale definované, čo vlastne chcem, o akú informáciu požiadať. Musí byť kontakt na toho žiadateľa. Je dobré, keď aj tá formulácia tej žiadosti je taká, aby s ňou tá povinná osoba nemala problém ju spracovať. Hoci kedy, my to teda často využívame, že hoci kedy aj negatívna odpoveď, povedzme že ten úrad, dajme tomu samospráva alebo kto, nemá tú informáciu, ktorú my pýtame, tak nám táto odpoveď postačí na to, že tú odpoveď potrebujeme vedieť. Týka sa to napríklad, keď žiadame o nejakú komunikáciu medzi samosprávou a ministerstvom a poslali nám a to pomohlo, budem hovoriť zase z praxe, pri tých žiadostiach týkajúcich sa uránu, tam strašne veľa žiadostí podávame a jednoducho sme zistili určitý pokrytecký postup niektorých predstaviteľov či už zo strany samosprávy alebo ministerstva k tomu, aké informácie sa dávajú navonok pre média a aké informácie sú v skutočnosti. Takže keď sa dostaneme k takejto korešpondencii, sú to..."
Andrea Lučanská:
"Musíme byť korektní, lebo druhú stranu tu nemáme. Ale je dôležité povedať, že niekedy aj negatívna informácia, je pre vás informáciou."
Karol Labaš:
"Je pre nás informáciou."
Andrea Lučanská:
"To je podstatné, čo v prípade, ak niečo v žiadosti chýba? Určite aj k vám chodí veľa žiadostí, ako potom postupuje samospráva, teda vo vašom prípade obecný úrad?"
Ján Kokarda:
"Ako hovoríte, stáva sa to, že tie žiadosti naozaj nie sú kompletné, alebo nespĺňajú všetky náležitosti. Aj keď zase, ak je to v nejakej nepodstatnej veci, tak sa snažíme tej žiadosti vyhovieť bez toho, aby sme nejakým spôsobom odďaľovali to rozhodnutie alebo podanie tej informácie. Ale v prípade, že je to naozaj vec, ktorá je podstatná, pri ktorej to aj zákon predpisuje, že to má tak byť, tak vyzveme žiadateľa, aby tú žiadosť doplnil. Zákon dáva aj lehoty, snažíme sa ich dodržiavať, aby vlastne ten proces bol plynulý, aby z našej strany nedošlo k nejakému zdržiavaniu."
Andrea Lučanská:
"Dnes to tu ešte nezaznelo, ale v podstate do 8 pracovných dní je povinná osoba odpovedať na informácie, o ktoré žiadateľ žiada. Stávajú sa aj prípady pán Labaš, že aj napriek tomu, že tá žiadosť je kompletná, tak sa stane z toho úradu alebo z nejakého združenia, že vám teda odpíšu, že nie je úplná, aby presne, ako povedal pán starosta, naťahovali ten čas?"
Karol Labaš:
"Áno, stávajú sa takéto prípady, niekedy je to neúmyselné, to jednoducho akceptujeme ako nejakú ľudskú nedokonalosť, vymeníme si korešpondenciu a dôjde k náprave a niekedy je to zámer, pretože ako hovorím, nedávame tie žiadosti o informácie len tak z dlhej chvíle, ale proste potrebujeme tie informácie, aby sme si o nejakom probléme urobili taký ucelený komplexný názor a mnoho razy z jednej odpovede na žiadosť nám vyplýva zase nejaká ďalšia otázka, nejaký doklad, ktorý nám chýba a takýmto postupným spôsobom my vlastne odhalíme pozadie určitého problému. Ten urán je napríklad typickým príkladom ...tak sa dopracujeme k ďalším. Čiže keď aj ako tu padal otázka na pán starostu, že keď je tá žiadosť nekompletne spracovaná, tak dá sa to nejakou vzájomnou konzultáciou. No a keď nie, tak potom žiadosť by sa mala doplniť a už povinná osoba by mala konať."
Andrea Lučanská:
"Potom naozaj odpovedať. Ako postupujete, keď vám niekto doručí takúto žiadosť, čo sa u vás deje?"
Ján Kokarda:
"Tak záleží od toho, akým spôsobom tá žiadosť o informáciu príde. Tak ako kolega spomínal, že často sa stáva, že občania prídu priamo na úrad a pýtajú sa, my im odpovieme a v zásade to beriem ako vybavenú žiadosť. Často chodia elektroniky, je to taká, by som povedal, dosť obľúbená forma."
Andrea Lučanská:
"Lebo je rýchla."
Ján Kokarda:
"Je rýchla a samosprávy s tým už dnes nemajú problém. Dnes už myslím, že tie úrady sú tak vybavené, že tá komunikácia je bezproblémová. Takže zaevidujeme žiadosť, pozrieme sa na ňu, či spĺňa tie náležitosti, ako som hovoril pred chvíľočkou. V zásade tiež už to povedomie u občanov je také, že väčšina žiadostí to naozaj spĺňa. Snažíme sa to v tej danej lehote 8‑dňovej vybaviť. Môže sa stať, že je problém, že tie informácie nemáme priamo k dispozícii, že nestačí mi kliknúť niekde a tú informáciu musíme hľadať v tých našich databázach, možno aj v širšom okruhu, ale aj tak, zákon dáva tam možnosť tú lehotu o ďalších osem dní predĺžiť, čo si myslím, že mále kedy sa využíva, ale môžu to byť aj ťažšie otázky alebo ten súbor tých informácií môže byť obsiahlejší a môže sa to stať."
Andrea Lučanská:
"Stávajú sa aj prípade, že teda, že vy nie ste tá povinná osoba, ale dajme tomu, že viete, kto by mohol tú informáciu občanovi poskytnúť, tak navediete toho občana, kam by mohol tú svoju žiadosť adresovať alebo možno zistíte so sami a potom mu odpoviete?"
Ján Kokarda:
"Samozrejme, tá rôznorodosť tých žiadostí je teda obrovská. Sú to žiadosti, konkrétne otázky na konkrétne veci, ale potom sú to aj žiadosti, keď ten okruch tých otázok je širší a nie všetky informácie máme my, alebo máme časť alebo žiadnu. Tak vlastne ku každej žiadosti osobitne pristupujeme. Ak tie informácie máme, tak tie, čo vieme, poskytneme. A tie čo nemáme, tak ak mám informáciu o tom, kto ju mám, tak to posúvame. A ak sú to informácie možno verejne prístupné, tak snažíme sa naviesť toho občana, toho žiadateľa, kde ich nájde, aby s tým nemal problém. No a potom je ten tretí okruh, keď sú to informácie, ktoré vôbec nemáme, tak tam, ak je to jasné, tak nasmerujeme, ak nie, tak aj tak sa snažíme naznačiť alebo odkomunikovať s tým žiadateľom, kde asi by mal začať pátrať."
Andrea Lučanská:
"Už ste načrtli aj fakt, že niekedy sa ľudia pýtajú aj na informácie, ktorú sú verejne dostupné, buď v tlači alebo na internete, napriek tomu tú žiadosť adresujú vám, adresujú písomne, vy musíte odpovedať, čiže vás to možno trošku aj zamestnáva, môžem to takto priamo sa opýtať?"
Ján Kokarda:
"Presne tak a myslím si, že je to viac problém obcí ako miest, kde tá administratíva to dokáže možno lepšie zvládnuť. Obce s rádovo 500 obyvateľmi, čo je možno väčšina na Slovensku, majú starostu, majú jednu možno dve nejaké pracovníčky a ten zákon jednoznačne platí pre každého."
Andrea Lučanská:
"Neberie na to zákon jednoducho ohľad."
Ján Kokarda:
"Neberie na to ohľad, čiže naozaj tam tá administratívna záťaž je pomerne veľká. Zase záleží od počtu žiadostí a podobne, ale tá žiadosť musí byť spracovaná formálne v poriadku, tá odpoveď musí byť tak isto formálne v poriadku, aby sme sa vyhli nejakým problémom. A myslím si, že je dobré, že väčšinu informácií, hlavne čo sa týka nejakých ekonomiky obce, tak či tak zverejňujú povinne na svojich webových stránkach. Je to zverejňovanie objednávok, faktúr, zmlúv. Tam tie softvéry to dnes robia tak, že automaticky všetky vystavené objednávky, faktúry naskakujú do systému a tá informácia je k dispozícii do hodiny, aj keď zákon tam dáva oveľa dlhšie hodnoty. Ale zase na druhej strane niektoré veci tak, ako som naznačil, administratívne sú náročné a je potrebné ísť a pátrať a zaberá to čas. Ale žiaľ, myslím si, že samosprávy sú dnes na tom tak, že každý rád tie informácie poskytne, aby občan mal informácie. Ja si myslím, že spokojný občan je informovaný občan."
Andrea Lučanská:
"Budeme pokračovať. Už sme načrtli, že niektoré žiadosti sú jednoducho problematické, tak sa pozrieme na konkrétne prípady."
Linda Šnajdárová:
"Stáva sa pri tomto množstve žiadostí, ktoré nám prichádzajú, že nespĺňajú zákonom stanovené kritéria, ktoré by tá žiadosť mala mať. Dôjde neúplná žiadosť, nekonkrétna žiadosť. Je potrebné si uvedomiť, že v tej žiadosti musí byť celé meno, aj poštová adresa a to aj napriek tomu, že ten žiadateľ si vyberie ako spôsob sprístupnenia informácie elektronickú formu, tak tá poštová adresa tam musí byť. Takže žiadosť, ktorá príde, poviem príklad, z internetovej adresy terminátor26 naozaj nie je vhodná na zaevidovanie a ani ju nemôžeme zaevidovať, čiže v takom prípade žiadame doplnenie žiadosti. Bolo by dobré, ak by občania jasne formulovali čo potrebujú. Pretože príde žiadosť, ktorá má tri strany, človek tam vyrozpráva svoj životný príbeh, ale z celého toho listu nie je jasná konkrétna otázka."
Andrea Lučanská:
"Tak v podstate sme počuli to, čo tu už dnes aj zaznelo, len možno trošku v inej rovine. Aké sú vaše skúsenosti pán Labaš, je ťažké sa v dnešnej dobe k informáciám dostať?"
Karol Labaš:
"Ja si myslí, že ten zákon o slobodnom prístupe k informáciám poskytuje dostatočné možnosti pre priemerne inteligentného človeka, aby sa dostal k tej informácií, ktoré potrebuje. Horšie je, ak sa jedná o príliš chúlostivé záležitosti a vtedy je aj z tej druhej strany citeľná neochota podať tú informáciu. Zažíval som viackrát, že tá povinná osoba, ak tú informáciu nemala, tak jednoducho nepostúpila tú žiadosť, ako určuje zákon, ale jednoducho vydala rozhodnutie, že tú žiadosť (?) neposkytne, lebo ju nemá. No a vtedy je to odvolanie relatívne jednoduché, keď ja viem, ktorá je tá povinná osoba, ktorá má mať tú informáciu, tak jednoducho viem to relatívne ľahko dokázať a na druhý pokus som už zvyčajne úspešný. Ale horšie je, keď vtedy a to je zase o tom probléme s uránom a s obcami, ktoré sú dotknutými obcami v prípade ťažby, tak napríklad jedna z tých obcí absolútne nekomunikovala, dokonca aj zrušili elektronickú adresu, neviem, či kvôli tomu alebo kvôli niečomu inému. Ani doporučeným listom, absolútne žiadna odpoveď nebola."
Andrea Lučanská:
"Čiže ste sa vôbec k ním nevedeli dostať?"
Karol Labaš:
"Vôbec."
Andrea Lučanská:
"Ale vo všeobecnosti, keby sme to mali zhrnúť."
Karol Labaš:
"Ale vo všeobecnosti môžem povedať, že ten žiadateľ má relatívne veľkú možnosť dostať sa k tej informácií, pokiaľ je to informácia taká, ktorú si môže uplatniť ako žiadateľ."
Andrea Lučanská:
"Čiže jednoducho povedané, zlepšuje sa tá situácia?"
Karol Labaš:
"Určite, oproti stavu, keď nebol ten infozákon, tak je to nepomerne lepšie. Ja si trúfam povedať, keď o tom uráne rozprávam, že aj teraz myslím, že včera prezident podpísal tú novelu geologického zákona, ktorá za určitých podmienok zakazuje ťažbu uránu, tak si dovolím povedať, že bez toho, že by sme nemali ten infozákon, my sa k rôznym informáciám nedostaneme a nebol by tlak na samosprávu, na ministerstvo a tak ďalej, že by vôbec bol aspoň takýto zákon prijatý."
Andrea Lučanská:
"Čo naopak v súvislosti so spomínaným infozákonom trápi samosprávy, vašu obec konkrétne. Čo sa vám stáva. Už ste načrtli, že jednak je to administratívne dosť náročné, vás je na tom obecnom úrade pomerne málo. Pýtajú sa ľudia úplne veci, ktoré by mali vedieť?"
Ján Kokarda:
"Naozaj je to tak, problém, aj keď ako problém v úvodzovkách, vzniká často. Je to tak, ako sme už pred chvíľočkou hovorili, spôsobené tým, že tá žiadosť nie je presná. Alebo skratka nie je presne špecifikované, čo ten občan chce vedieť. Ale na druhej strane taký problémom pre nás je to, že zákon nešpecifikuje presne informácie, ktoré by teda mali alebo nemali. Hovorí sa, že tie, ktoré máme, máme poskytnúť. Len potom sa nám stáva, mám pocit, že tam z časti dochádza aj k zneužívaniu zákona a myslím si, že v rámci Združenia miest a obcí tam aj bude návrh nejakých pripomienok k prípadnej ďalšej novele, stáva sa nám, že študenti si robia diplomovky alebo skrátka informácie na taký účel, ktorý zjavne nesúvisí s tou podstatou alebo myšlienkou toho zákona."
Andrea Lučanská:
"A potom nedostanete jednu ale tristo otázok, predpokladám."
Ján Kokarda:
"Dostaneme kopec otázok. Sú to rôzne dotazníky, kde sa ľudia pýtajú koľko máme výmery ornej pôdy, akých obyvateľov, v akej štruktúre a toto sa mi zdá, že sú naozaj veci, kde ten študent alebo občan má možnosť si tie informácie získať. Nás to zaťaží tým procesom, lebo naozaj to treba aj do 5 dní vyhodnotiť či mám alebo nemáme odpovedať, do 8 dní zrealizovať alebo zase vydať rozhodnutie, vydáme rozhodnutie, nemusí byť spokojný. Čiže sú to veci, ako bolo tu povedané, že je dobré, ak občania sa pýtajú presne a presne na také informácie, ktorú súvisia s tým výkonom samosprávy."
Andrea Lučanská:
"Nakoniec, prepáčte trochu vám skočím do reči, lebo aj v príspevku zaznelo, že dostanú štyri strany a z tých štyroch strán nie je zrejmé, na čo sa pýta."
Ján Kokarda:
"Alebo sa nás pýta, ako som spomínal, na počet obyvateľov a vidím, že to posiela stovkám obcí, takže vidím, že to slúžil ne pre nejakú diplomovú prácu. A toto sú veci, kde Štatistický úrad bez problémov zverejňuje stále, sú oficiálne a dá sa k ním ľahko dostať. Iste, občan využije tú váhu toho zákona 211, lebo tam nás to nepustí, musíme konať v súlade so zákonom alebo tak, ako nám zákon ukladá a máme prácu. Zase niektorí mladí študenti zaujímajú sa o rozvoj obce, o rozvoj regiónu, rád poskytnem. Teším sa, keď príde a poviem, prosím vás, potrebujem takú a takú informáciu a neschováva sa za zákon 2011, tak s radosťou to urobím a potom aj komunikuje a prečítam si tú prácu, lebo aj nám záleží na tom, ako nás vidia občania. Ako asi vyzeráme ich očiach a čo oni si myslia o tom, čo robíme a aké majú predstavy o budúcnosti."
Andrea Lučanská:
"Vo všeobecnosti z pozície občianskeho aktivistu pán Labaš, ako hodnotíte náš infozákon, čo by ste mu vytkli, čo by ste doplnili?"
Karol Labaš:
"Ja by som, ak dovolíte, ešte nadviazal na pána starostu."
Andrea Lučanská:
"Kratučko vás poprosím."
Karol Labaš:
"Jednou vetou. Že práve to, že je umožnené osobe, občanovi žiadať o informácie, tak práve to zvyšuje tlak na samosprávy tým pozitívnym spôsobom, že sa snažia čo najviac informácií dávať na web. A to je už potom značné uľahčenie, lebo inak sa rieši žiadosť, keď sa odpovedá individuálne, inak sa rieši, keď sa len dá odkaz, tam si tú informáciu nájdete."
Andrea Lučanská:
"Čiže aj toto je cesta."
Karol Labaš:
"Aj to je zjednodušenie tej práce tej povinnej osoby."
Andrea Lučanská:
"Skúste na tú moju otázku."
Karol Labaš:
"A čo sa týka toho infozákona, tak ja osobne alebo vôbec tí ľudia, ktorí ho takto intenzívne využívajú, tak sa len bojíme každej novelizácie, pretože už boli snahy novelizovať práve z titulu toho zneužívania zákona. Ale s tou, ako sa hovorí, vaničkou sa vyleje aj dieťa. Čiže aj tí ľudia, ktorí nezneužívajú ten zákon, tak potom môžu na to doplatiť, keby mal nejakú oklieštenú formu. Takže je to podľa mňa takto dobré, ako je. Dá sa ešte niečo vylepšovať, presne špecifikovať. Hlavne je tam problém s tými autorskými právami, lebo tam vstupujeme do sféry podnikateľských aktivít a tam tá hrania sa nedá presne. Tam by sa to možno ešte dalo presnejšie vyšpecifikovať."
Andrea Lučanská:
"To už je v podstate taká samostatná kapitola. Medzi takzvané povinné osoby, ktoré podľa zákona musia poskytovať informácie, patrí aj Ústavný súd."
PhDr. Jana Pančurová, Ústavný súd SR:
"Musím priznať, že túto možnosť využívajú občania Slovenskej republiky dosť výrazne. Ročne dostávame okolo 130 až 140 takýchto žiadostí. Našimi najväčšími dopisovateľmi v tomto smere a teda žiadateľmi o informácie sú väzni. Tí sa zaujímajú o najrôznejšie druhy našich rozhodnutí. Zajímajú sa o nálezy, ktoré súvisia s ich trestnou činnosťou, ktorú páchali. Zajímajú sa o sťažnosti, ktorým Ústavný súd vyhovel a majú pocit, že by na základe týchto sťažností mohli byť pred Ústavným súdom úspešní aj oni. Mala som takých chronických žiadateľov, ktorí sa napríklad pýtali na to, koľko pohonných látok spotrebovala kancelária Ústavného súdu od marca 2011 do júna 2011. Sú to také typy žiadostí, ktoré sú veľmi prácne na spracovanie."
Andrea Lučanská:
"A musíte na to odpovedať?"
Jana Pančurová:
"Musíme na to odpovedať."
Andrea Lučanská:
"Tak aj v tejto reportáži sme počuli, čo všetko zaujíma občanov. Do štúdia sa vrátila pani doktorka Rajtáková. Ako advokátka zastupujete žiadateľov aj povinné osoby. Kto podľa vás ťahá za kratší koniec?"
Iveta Rajtáková:
"Podľa môjho názoru jednoznačne žiadatelia. Vo väčšine prípadov, pokiaľ povinné osoby skutočne nemajú záujme akýmkoľvek spôsobom sťažovať prístup k informáciám, tak vlastne nevznikajú problémy. A myslím, že takýchto prípadov je zásadná väčšina. Ak však ide o informáciu, ktorú sa povinnej osobe nechce poskytnúť, tak v tomto prípade myslím, že aj za súčasného právneho stavu žiadateľ prakticky má veľmi, veľmi obmedzené možnosti reálne sa k tej informácií dostať."
Andrea Lučanská:
"Určite sa dostaneme aj k sankciám, čo sa stane povinnej osobe, ak informácie neposkytne. Pán starosta, vy ste predsedom mikroregiónu Hornád, ktorý združuje šestnásť obcí. Zvyknete sa rozprávať o infozákone, keď sa takto stretnete, majú aj ostatní starostovia také problémy, aké sme tu načrtli?"
Ján Kokarda:
"Áno, pravdaže. Tak ako som už spomínal, sú to často aj žiadosti o informácie, ktoré sú robené všeobecne a dostaneme ich naraz všetci šestnásti. Alebo viem o prípade, že niekoľko stoviek obcí naraz dostalo rovnakú žiadosť: stretávame sa pravidelne raz za mesiac a stále sa objaví nejaký problém v súvislosti s infozákonom. Komplikovaný nie je, no nie sú tam jasné výklady, ale aj tak chcem veriť, tak ako pani doktorka tu povedala, že má problémy. Verím, že nemá problémy so samosprávou. Ja som presvedčený, že obce už pochopili, že jednoducho je to trend a je to dobrý trend, aby občania mali prístup k informáciám. Na týchto stretnutiach si to vysvetľujeme a snažíme sa nájsť také spoločné riešenia, aby nebodaj nebol porušený zákon, aby ten občan tú informáciu dostal včas. Problém je trošku v tom, že tie lehoty sú naozaj veľmi prísne a do 8 dní niekedy ťažko odkomunikovať alebo sa poradiť s právnikom. Lebo tá informácia, ktorú požadujú, môže viesť k tomu, že sú tam za tým skryté osobné údaje a tam platí ochrana osobných údajov. Naozaj je potrebné si to aj z našej strany si to pripraviť tak, aby sme nespôsobili ujmu možno tretej osobe."
Andrea Lučanská:
"Takže naozaj treba byť opatrný."
Ján Kokarda:
"Tá spolupráca v regióne má obrovský význam, vieme si to povedať a vieme si poradiť."
Andrea Lučanská:
"Do štúdia, teda k nám do televízie môžu telefonovať aj diváci. Ja v tejto chvíli už niekoho vítam na telefonickej linke, komu prajem pekný podvečer."
Diváčka 1 (telefonát):
"Dobrý večer, vaša poslucháčka, mám k vám jednu prosbu alebo otázku. Zomrel mi brat a sestra mi ešte predtým nedala vedieť, že je veľmi chorý, že sa zle cíti. Bolo to boľavé, keď som počula pár hodín pred pohrebom, že zomrel. Cudzí vedeli, všetci príbuzní vedeli a potom večer som počula pár dní pred pohrebom, že zomrel, kedy bude pohreb, no to už nechcem komentovať, lebo sa nemôže brániť."
Andrea Lučanská:
"Čo sa chcete konkrétne opýtať?"
Diváčka 1:
"Chcem sa opýtať, že mi dá informáciu, lebo išla som ešte pred pohrebom za dôstojným pánom, aby mi povedal príčinu smrti. Povedal, že nie a bol veľmi prekvapený."
Andrea Lučanská:
"Čiže, aby sme dali možnosť aj ostatným telefonovať, tak sa vás priamo opýtam, vy potrebujete zistiť, kto vám poskytne informáciu o príčine úmrtia brata."
Diváčka 1:
"Kto mi poskytne lekársku správu, či mám právo podrobne, aby som sa vedela zariadiť, lebo predsa mi nikdy nebol ľahostajný a tak ďalej."
Andrea Lučanská:
"To je pochopiteľné."
Diváčka 1:
"Veľmi pekne ďakujem."
Andrea Lučanská:
"Aj my ďakujeme za otázku."
Andrea Lučanská:
"Pani doktorka vieme odpovedať? Zo začiatku to nevyzeralo ako otázka týkajúca sa infozákona."
Iveta Rajtáková:
"Obávam sa otázka nesúvisí úzko s predmetom dnešnej relácie, ale napriek tomu by som chcela naozaj aspoň veľmi krátko odpovedať. To, ktoré osoby sú oprávnené nahliadať do zdravotnej dokumentácie, lebo o to ide zrejme pani diváčke, ustanovuje nie zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ale zákon o zdravotnej starostlivosti, kde je výslovne uvedené, ktoré osoby majú právo nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie po smrti konkrétnej osoby."
Andrea Lučanská:
"Ale myslím si, že pani ako priama príbuzná by mala mať?"
Iveta Rajtáková:
"Pani je sestrou, ak som dobre pochopila, ja sa obávam, že príbuzným tohto druhu ani zákon o poskytovaní zdravotnej starostlivosti neumožňuje takéto nahliadnutie do zdravotnej dokumentácie."
Ján Kokarda:
"Manželka, manžel, deti."
Andrea Lučanská:
"Tak, troška iná téma, ale myslím si, že diváčke sme odpovedali. Dnes sme už spomínali zákonné lehoty, pán starosta ich niekoľkokrát spomínal. Povedali sme, že je osemdňová, je možné túto lehotu predĺžiť o ďalších osem dní, v akom prípade, pani doktorka?"
Iveta Rajtáková:
"Ide predovšetkým o prípady, pokiaľ informácie, ktoré žiadate, ktoré žiada, musí povinná osoba vyhľadať nie vo svojom sídle, alebo pokiaľ žiadateľ žiada informácie, ktoré sú komplexnejšie, jednoducho je potrebné, presnejšie povedané určitý súbor informácií, ktoré je potrebné zo strany povinnej osoby vyhľadať vo svojich zdrojoch a toto je dôvod, pre ktorý môže povinná osoba oznámiť, že tú lehotu predlžuje. Musí a to však urobiť pred uplynutím zákonom stanovenej lehoty a uviesť dôvod."
Andrea Lučanská:
"Ale aj tak do tých 16 dní, ak si zrátame 8 + 8 by mal dostať ten žiadateľ odpoveď na informáciu. V prípade poskytovania informácií poznáme aj takzvané fiktívne rozhodnutia, o čo ide?"
Iveta Rajtáková:
"Fiktívne rozhodnutie je osobitne dôležitá téma zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože to je vlastne žiadne rozhodnutie. Pokiaľ povinná osoba, či i len čiastočne nesprístupní informáciu, je povinná o tom vydať v lehote, ktorá je určená na poskytnutie informácie rozhodnutie. Ale stáva sa pomerne často, že táto osoba nechce poskytnúť túto informáciu alebo teda z akýchkoľvek dôvod, že zahrá mŕtveho chrobáka, zjednodušene povedané a nenapíše nič. Neodpíše ani listom a ani nevydá žiadne rozhodnutie. V takomto prípade uplynutím lehoty na poskytnutie informácie sa považuje, že táto osoba vydala, ktorým informáciu odmietla sprístupniť. Za deň doručenia sa považuje tretí deň od uplynutia lehoty. A najdôležitejšie v tejto súvislosti je, že od fiktívneho doručenia fiktívneho rozhodnutia začína plynúť lehota 15 dní na podanie odvolania. Pokiaľ sa žiadateľ v uvedenej lehote neodvolá proti fiktívnemu rozhodnutiu, a ja verím, že s výnimkou predovšetkým občianskych združení, ktoré v tom majú pomerne bohatú prax a vedia, akým spôsobom postupovať, málo ktorý žiadateľ si uvedomuje, že nedostal nič a má sa proti tomu odvolať. Ale v prípade, pokiaľ sa neodvolá v prípade 15 dní, tak to fiktívne rozhodnutie nadobudne právoplatnosť."
Andrea Lučanská:
"Čiže potom má ten žiadateľ jednoducho povedané smolu, lebo tú informáciu nezíska. Je potrebné za poskytnuté informácie platiť? Ako je to vyriešené u vás pán starosta?"
Ján Kokarda:
"V zásade za informácie sa neplatí, tak ten prístup je neobmedzený. Problém je trošku v tom, že ak sú požadované informácie, ktoré je potrebné technicky pripraviť, uložiť na nosiče alebo nakopírovať z databázy, tak tam máme oprávnenie požadovať preplatenie tých nákladov preukázateľných samozrejme, ale zase to závisí od žiadosti k žiadosti, ak je to niečo, kde jeden papier vytlačím a ho posuniem, tak určite za to neúčtujem žiaden poplatok alebo nechceme refundáciu nákladov. Ako náhle by to bol súbor informácií, kde naozaj ten náklad nejaký vzniká, tak tu máme možnosť si pýtať od žiadateľa."
Andrea Lučanská:
"Umožňuje to aj zákon, treba to povedať."
Ján Kokarda:
"Áno."
Andrea Lučanská:
"Sankcie ‑ toto je dôležité, lebo ľudia majú pocit, že vlastne sa tým povinným osobám v konečnom dôsledku nič nestane, ak nejaké informácie neposkytnú, tak ako to funguje v praxi, pani doktorka?"
Iveta Rajtáková:
"Ja si myslím, že ten pocit je skutočne oprávnený, pretože v konečnom dôsledku sa povinným osobám naozaj nestane nič. Zákon síce pozná priestupky na úseku poskytnutia informácií alebo na úseku prístupu k informáciám, umožňuje uložiť pokutu až do výške 1 650 eur, ale za takéto konanie môže byť postihnutá fyzická osoba, ktorá svojím konaním alebo opomenutí alebo porušením inej povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona znemožnila prístup k informáciám. Otázka posúdenia, či teda táto fyzická osoba spáchala tento priestupok, je však otázkou, ktorá sa posudzuje podľa ustanovení priestupkového zákona, kde je jedným z predpokladov na to, aby mohlo ísť o priestupok, je zavinenie. A tieto osoby sa častokrát, mali sme naozaj aj takéto konania bránia tým, že ničoho sa nedopustili, pretože to bolo ich hlboké presvedčenie, že takýmto spôsobom majú postupovať. Žiaľ, tento postoj bol akceptovaný a v konečnom dôsledku informácia nebola poskytnutá a ani žiadne sankcie, ktoré by umožnili do budúcna iný prístup, neboli vyvodené."
Andrea Lučanská:
"Povedzme si úplne na záver, sú časté takéto neúspešné konania?"
Iveta Rajtáková:
"Ja musím súhlasiť s tým, čo tu bolo doteraz povedané, že v priebehu doby, odkedy je účinný zákon o slobodnom prístupe k informáciám, je týchto prípadov čí ďalej tým menej aj z toho dôvodu, že častokrát sú informácie, o ktoré majú žiadatelia záujem, zverejňované na internetových stránkach tej ktorej povinnej osoby, takže tých prípadov je čím ďalej tým menej."
Andrea Lučanská:
"No ja si myslím, že pozitívna informácia na záver."
Ján Kokarda:
"Ja zase verí, že ten pozitívny prístup zo samosprávy musí byť cítiť a je mi lepšie tú informáciu podať ako čeliť následkom možno nejakého súdneho pojednávania."
Andrea Lučanská:
"Takže radšej sa snažiť odpovedať?"
Ján Kokarda:
"Určite áno."
Andrea Lučanská:
"Veľmi pekne ďakujem, pekný zvyšok dňa. Dovidenia."
Iveta Rajtáková:
"Aj vám. Dovidenia."
Ján Kokarda:
"Pekný večer."
Andrea Lučanská:
"Zajtra pre vás vysielajú kolegovia z Banskej Bystrice a vo Fokuse rodina sa budú venovať ťažko zdravotne postihnutým ľuďom. My sa uvidíme opäť o týždeň v netradičnom čase o 15.30 hodine a hovoriť budeme o vydržaní pozemkov. Ak sa vás tento problém týka, pokojne nám píšte svoje otázky. Teším sa na vás, dovidenia."