Slovenská advokátska komora upozorňuje na výnimočný prípad väzobného stíhania advokáta, v ktorom sú vážne podozrenia z potláčania základného práva na súdnu ochranu a riadneho výkonu advokácie
Bratislava 1. 12. 2020 – Slovenská advokátska komora zastupuje záujmy advokácie a nie konkrétnych advokátov. Komora nemá právomoc, ani ambíciu ovplyvňovať rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní (OČTK) a súdu v konkrétnych veciach. Ako stavovská organizácia zásadne nezasahujeme do obhajoby, a to ani v prípadoch, ak je trestné konanie vedené voči advokátovi. Ako orgán záujmovej samosprávy totiž plne rešpektujeme výkon vecnej pôsobnosti orgánov štátnej moci, predovšetkým súdov.
Na druhej strane si nemožno nevšimnúť narastajúce tendencie zo strany OČTK postihovať advokátov nie za ich vlastné trestné činy, ale iba za to, že vykonávajú svoju prácu. Na takéto prípady sme, naopak, ako stavovská organizácia povinní upozorňovať. Robíme tak v nižšie popísanom prípade, kde sú podľa nášho názoru podozrenia z porušovania základných práv mimoriadne vážne.
Slovenská advokátska komora je od začiatku informovaná o prípade M. R., ktorý je vo väzbe, pričom minimálne značná časť jeho obvinenia podľa nášho názoru smeruje k postihu za vykonávanie advokátskej činnosti v rámci plnenia advokátskych povinností. SAK sa preto v časti, ktorá sa týka výlučne advokácie a poskytovania právnych služieb, rozhodla ako Amicus curiae (priateľ súdu – na prípade priamo nezúčastnená osoba) pridať formou listu k ústavnej sťažnosti podanej právnymi zástupcami M. R.
Viedla nás k tomu skutočnosť, že v tomto prípade (v postupe a rozhodnutiach, tvoriacich predmet ústavnej sťažnosti M. R.) sa podľa nášho názoru v zostrenej podobe prejavujú viaceré aktuálne tendencie OČTK a súdov, ktoré ohrozujú podstatu výkonu práva na súdnu ochranu, a to konkrétne vo vzťahu k právu na obhajobu, poskytovanú advokátmi ich klientom.
SAK zdôrazňuje, že úlohou advokáta je zastupovať práva a právom chránené záujmy klienta, a nie je možné jeho prácu stotožňovať s jeho klientom. Právo na právnu pomoc a obhajobu je ústavným právom, a je to jedna z nevyhnutných súčastí funkčného právneho štátu. Advokát je často jediný, kto stojí pri klientovi proti celej sústave orgánov štátu (polícia, prokuratúra, súdy) a dohliada na jeho práva. Akékoľvek stotožňovanie advokáta so skutkami, z ktorých je obvinený jeho klient, je preto zásadným nepochopením podstaty výkonu advokátskeho povolania v právnom štáte.
Designovaný predseda SAK Viliam Karas v tejto súvislosti zdôrazňuje: „V predmetnej veci sa nám skutok, tak ako bol vymedzený OČTK, javí ako hrubý zásah do samotnej podstaty výkonu advokátskeho povolania. Preto by sme uvítali nastavenie jasnejších pravidiel zo strany Ústavného súdu SR, a to v záujme systémovej ochrany základných práv. Toto je podstata nášho podania amicus curie.“
V súvislosti so zmieňovaným prípadom komora pozorne vníma vznik kolegiálnej iniciatívy advokátov za právny štát a jej vyhlásenia, ktorá bola vytvorená na podporu advokáta M. R. Vzhľadom na mimoriadnu vážnosť prípadu pre výkon advokácie a samotnú ochranu základných práv.
celé znenie listu Amicus Curiae, tak ako sme ho podali na Ústavný súd SR:
Stanovisko „amicus curiae“ Slovenskej advokátskej komory
ku konaniu vedenému na Ústavnom súde Slovenskej republiky vo veci sp.zn.
Slovenská advokátska komora (ďalej aj „SAK“ alebo „Komora“) nemá ani právomoc, ani ambíciu ovplyvňovať rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní v konkrétnych veciach. Ako orgán záujmovej samosprávy plne rešpektuje výkon vecnej pôsobnosti orgánov štátnej moci, predovšetkým súdov.
V postupe a rozhodnutiach, tvoriacich predmet ústavnej sťažnosti Mgr. Ribára, sa však v zostrenej podobe vyjavujú viaceré aktuálne tendencie orgánov činných v trestnom konaní (ďalej aj „OČTK“) a súdov so zásadnými systémovými implikáciami vo vzťahu k právu na súdnu ochranu, konkrétne vo vzťahu k právu na obhajobu, poskytovanú advokátmi ich klientom.
Bez toho, aby Komora komentovala alebo interpretovala konkrétne skutkové okolnosti veci, javí sa, že trestnoprávna kvalifikácia prinajmenšom niektorých skutkov, z ktorých je Mgr. Ribár obvinený, je spôsobilá výrazne zasiahnuť do efektivity a kvality právnej pomoci, poskytovanej advokátmi klientom v priebehu trestného konania. Javí sa totiž, že materiálnou podstatou trestnej zodpovednosti Mgr. Ribára má byť obsah jeho poradenstva, ktorý poskytol svojmu trestne stíhanému klientovi.
Komora v prvom rade považuje za sporné, či obsah komunikácie medzi advokátom a klientom, a v jej rámci právna rada v otázke (ne)priznania viny, je vôbec pojmovo spôsobilá byť predmetom trestnoprávneho postihu. Už len cez výlučne pozitívno-právnu prizmu napríklad nie je nijako zrejmým dôvod, pre ktorý by poskytovanie právneho poradenstva advokátom nemalo podliehať § 28 ods. 1 Trestného zákona, ktorý ako jednu z okolností vylučujúcich protiprávnosť konania ustanovuje „výkon práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo všeobecne záväzného právneho predpisu, (...) z plnenia pracovných či iných úloh alebo zo zmluvy (...).“ Podstatou povinnosti advokáta, zastupujúceho klienta v trestnom konaní, je vykonať všetko, čo mu zákon dovoľuje na to, aby svojho klienta ochránil pred trestnou zodpovednosťou. Ak by plnenie tejto zákonom aj stavovskými predpismi uloženej povinnosti malo podliehať trestnej zodpovednosti, okrem všetkých ostatných následkov, bližšie popísaných v ďalších častiach stanoviska, by to znamenalo aj svojvoľné vylúčenie advokátov z personálnej pôsobnosti § 28 Trestného zákona.
Je nepochybné, že ak advokát aktívne nabáda klienta k spáchaniu trestného činu, podlieha trestnej zodpovednosti. Ak však klientovi poskytuje právnu radu vo vzťahu k trestnému činu, z ktorého je klient obvinený, je trestná zodpovednosť advokáta za obsah takejto rady v bezprostrednom rozpore s úlohou, ktorú advokát v trestnom konaní plní. V súlade so zásadou non-inkriminácie, ktorú aj Európsky súd pre ľudské práva („ESĽP“) chápe ako integrálnu súčasť práva na súdnu ochranu, sa uvedené nepochybne vzťahuje aj na právnu radu, aby sa klient nepriznal.
Implicitný zákaz poradenstva, smerujúceho k popretiu viny, resp. vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti za takéto poradenstvo jednoducho znehodnocuje účel advokátskej pomoci v samotnej jeho podstate a prinajmenšom nepriamo likviduje tiež predpoklady pre zachovanie rovnosti zbraní ako jednej z fundamentálnych náležitostí trestného procesu. Ak je logickou
a prirodzenou snaha orgánov činných v trestnom konaní primäť obvineného k priznaniu, rovnako tak je logickou a prirodzenou snaha advokáta svojho klienta chrániť. Rovnosť zbraní nie je abstraktná kategória bez obsahu, ale premieta sa do konkrétnych požiadaviek, pričom jednou z nich je aj ochrana privilegovaného vzťahu medzi advokátom a klientom; súčasťou tohto vzťahu je i) povinnosť advokáta zdržať sa vyšetrovania, resp. zisťovania skutočného stavu, a ii) povinnosť poskytnúť kvalifikovanú právnu radu klientovi práve a len vo vzťahu k tomu skutkovému stavu, s ktorým klient advokáta oboznámil. Napokon, § 5 ods. 3 prvá veta Advokátskeho poriadku ustanovuje, že „advokát nie je oprávnený bez súhlasu klienta overovať pravdivosť alebo úplnosť skutkových informácií poskytnutých klientom.“
Pre OČTK môže byť zložité to pochopiť a ešte zložitejšie sa s tým zmieriť, ale advokát nie je viazaný súčinnostnými povinnosťami voči orgánom činným v trestnom konaní a nemá povinnosť prispievať k nachádzaniu tzv. materiálnej pravdy; naopak, je viazaný povinnosťou zabezpečiť klientovi čo najkvalifikovanejšiu ochranu jeho práv. Z povahy poslania advokáta ako nezávislého poskytovateľa právnych služieb vyplýva, že jeho postup môže za istých okolností sťažiť objasnenie skutku alebo potrestanie páchateľa, pričom však platí, že ak k tomu dôjde pri dodržaní zákonných a stavovských pravidiel poskytovania právnej služby, je to v istom podstatnom zmysle „cena“ za právo na súdnu ochranu, práve a len v tejto podobe to zodpovedá požiadavke rovnosti zbraní ako základnej náležitosti práva na súdnu ochranu a nemôže to byť dôvodom pre trestné stíhanie.
V tejto súvislosti považuje Komora za podstatné aj to, že nie je v pôsobnosti OČTK posudzovať kvalifikovanosť právnej služby a rešpektovanie záujmu klienta advokátom, a od tohto posúdenia ďalej odvíjať trestnoprávnu zodpovednosť advokáta. Zákon túto právomoc zveruje SAK práve preto, že toto posúdenie predpokladá zvnútornenie stavovských deontologických pravidiel a ich uplatnenie orgánom, ktorý je na aplikáciu stavovskej deontológie príslušným z povahy veci.
V neposlednom rade je zrejmé, že takáto prax môže viesť k redukcii ochoty advokátov brániť svojich klientov pred tlakom OČTK, aby sa priznali, a to nie v záujme klientov, ale práve a len v záujme ochrany advokáta pred možným postihom v budúcnosti, napríklad v situácii, ak si klient vec takpovediac rozmyslí a vyšetrovateľovi alebo súdu popíše skutkový stav inak, ako ho popísal advokátovi, a zároveň túto zmenu vo vlastnom postoji pripíše dovtedajšiemu poradenstvu zo strany advokáta. Uvedené riziko je o to výraznejšie v prípade, ak takémuto „kajúcnikovi“ OČTK ponúknu výrazné zníženie trestu, čo je prax, ktorá sa v podmienkach Slovenskej republiky začala nadužívať spôsobom, ktorý už viedol k rozhodnutiam ESĽP o jej nesúlade s Dohovorom. Za istých okolností môže takýto postup OČTK odporovať dokonca aj zákazu dosiahnuť priznanie obvineného ľsťou (napr. Allan v. Spojené kráľovstvo, § 50).
Komora zároveň v plnom rozsahu podporuje argumentáciu sťažovateľa v otázke tendencie OČTK uchyľovať sa z „praktických“ dôvodov k výraznej nad-kvalifikácii údajnej trestnej činnosti. Táto tendencia sa stáva čoraz častejšou a zrejmejšou, slúžiac pritom práve a len uľahčeniu väzobného stíhania. Komora takýto postup považuje za neudržateľný a zásadne odporujúci rozsiahlej judikatúre tak ESĽP ako aj Ústavného súdu.
V stručnom zhrnutí, advokáti nedisponujú vyšetrovacími, dozorovými ani decíznymi právomocami. Tento fakt je priamou reflexiou ich odlišného postavenia a odlišnej úlohy v trestnom konaní. Tak, ako sa absencia verejnomocenských oprávnení advokáta premieta do jeho obmedzených možností brániť svojho klienta, tak ho zároveň zbavuje povinnosti zisťovať
skutočný stav a pôsobiť v trestnom konaní ako pomocník obžaloby pri hľadaní tzv. materiálnej pravdy. Podrobovať stratégiu advokáta pri obrane klienta trestnej zodpovednosti znamená v zásadnom rozsahu redukovať efektivitu jeho právnych služieb a tým aj kvalitu práva obvineného na súdnu ochranu.
Zároveň je z právneho aj vecného hľadiska neprípustné, aby na seba OČTK atrahovali právomoc posudzovať otázku, či bola právna služba poskytnutá klientovi v jeho záujme a či bola na tento účel kvalifikovaná, keďže ide o priestor stavovskej deontológie, ktorej aplikácia spadá do pôsobnosti SAK.
Bez toho, aby Komora akokoľvek zasahovala do právomocí orgánov verejnej moci, považuje predmetnú sťažnosť Mgr. Ribára za vhodnú príležitosť pre to, aby Ústavný súd na skutkovom a právnom pôdoryse konkrétnej veci podrobnejšie preskúmal dopad namietaného postupu a rozhodnutí na účinnosť záruk, týkajúcich sa tých aspektov práva na súdneho ochranu, ktoré bezprostredne súvisia s postavením advokáta v trestnom konaní. Prípadná afirmácia takýchto postupov zo strany Ústavného súdu má totiž podľa názoru SAK všetky predpoklady pre to, aby viedla k dramatickému oslabeniu nezávislosti advokácie a tým aj k zníženiu kvality práva na súdnu ochranu, a teda k stavu, ktorý Slovenskú republiku vystaví hrozbe „postihu“ zo strany ESĽP.