JUDr. Miroslava Kušníriková, PhD., JUDr. Viktória Koľveková, PhD.
ABSTRAKT
Koncepcia civilného sporového procesu vychádza z tzv. štandardného priebehu súdneho konania s prezumovanými spôsobmi vyskladania skutkového základu súdneho rozhodnutia, ako aj s možnosťou aplikácie osobitných procesných postupov, pokiaľ sú pre ich aplikáciu splnené podmienky. Civilný sporový poriadok normuje v § 137 viaceré druhy žalôb, pričom pri iných, ako žalobách na plnenie vyvstáva tak v odbornej spisbe, ako aj aplikačnej praxi otázka o vhodnosti plnej aplikácie procesných princípov, či jednotlivých inštitútov príznačných pre sporové konanie. Cieľom tohto príspevku je potvrdenie hypotézy, či aj pri autoritatívnom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako konania radeného v zmysle CSP medzi žaloby na usporiadanie práv a povinností, ak určitý spôsob usporiadania vyplýva z osobitného predpisu, sú práva a záujmy veriteľa jedného z (bývalých) manželov dostatočne chránené, pokiaľ je skutkový základ vybudovaný cez nesporné skutkové tvrdenia ako osobitné spôsoby jeho tvorby alebo rozsudkom pre uznanie v dôsledku uznávacieho prejavu žalovaného.
Kľúčové slová: bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, disparita, súdne rozhodnutie, skutkový základ, odporovateľnosť
ABSTRACT
To protect the creditor in the event of an unequal settlement of undivided co-ownership of spouses by the court
The concept of civil litigation is based on the so-called standard course of court proceedings with presumed ways of establishing the factual basis of a court decision, as well as the possibility of applying special procedures, if the conditions for their application are met. The Code of Civil contentious proceedings regulates several types of actions in Section 137, while in cases other than actions for performance, the question arises in both the professional literature and application practice about the appropriateness of the full application of procedural principles or individual institutes characteristic of litigation proceedings. The aim of this contribution is to confirm the hypothesis whether in the authoritative settlement of undivided co-ownership of spouses, as a procedure classified under the Code of Civil contentious proceedings among actions for the arrangement of rights and obligations, if a certain method of arrangement results from a special regulation, the rights and interests of the creditor of one of the (former) spouses are sufficiently protected where the factual basis is established through undisputed factual assertions—as specific methods of its formation—or by a judgment based on an admission resulting from the defendant’s declaration of admission.
Keywords: undivided co-ownership of spouses, disparity, judgement, factual basis, avoidability
Úvodné poznámky
Žaloba o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je reprezentantom druhu žaloby podľa § 137 písm. b) CSP o nároku na usporiadanie práv a povinností, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Ide o jeden z výslovne predvídaných druhov žalôb v zmysle CSP, ktorých frekvencia výskytu v právnej praxi potvrdzuje relevanciu ich osobitného zaradenia do demonštratívneho výpočtu obsiahnutého v § 137 CSP a potrebu akademického skúmania otázok nielen pravidelne sa objavujúcich v aplikačnej praxi, ale aj tých, na potencionalitu vzniku ktorých je podľa názoru autoriek potrebné poukázať.
Ako vhodne poukazuje Tomašovič, klasifikácia nároku a možnosť jeho podradenia pod § 137 písm. b) CSP je závislá na (i) oprávnení súdu rozhodnúť, že existujúci právny vzťah medzi stranami modifikuje, teda mení jeho obsah (usporadúva ho), pričom takáto zmena má za cieľ účelné užívanie majetkových práv v budúcnosti, ktorá vyplýva z hmotného práva a (ii) pri usporiadaní vzťahu má súd aspoň určitú mieru diskrečnej právomoci pohybujúcej sa v rámci pravidiel ustanovených príslušnou hmotnoprávnou normou.[2] V tomto prípade sa spoluvlastnícky vzťah manželov modifikuje spravidla na výlučné vlastníctvo jedného z manželov, eventuálne na podielové spoluvlastníctvo s prípadnou povinnosťou jedného manžela na vyplatenie peňažnej sumy titulom dorovnania podielov, a diskrečná právomoc súdu sa pohybuje v mantineloch normatívne ustanovených v § 150 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zmien a predpisov (ďalej len ako „OZ“).
Aj toto konanie je de lege lata považované za klasické sporové konanie, čo prezumuje plnú aplikáciu štandardného priebehu konania, vrátane spôsobov vybudovania skutkového základu súdneho rozhodnutia a aplikáciu osobitných procesných postupov, pokiaľ ich aplikácia nie je de lege lata vylúčená.[3] Napriek tomu je potrebné pripomenúť, že samotný text CSP explicitne upravuje viaceré osobitosti viažuce sa priamo na tento typ konania, napr. obligatórny súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby v ktoromkoľvek štádiu súdneho konania (§ 146 ods. 2 CSP), vylúčenie aplikácie ustanovení o zmene žaloby v prípade zmeny uplatneného nároku žalobcu v priebehu konania (§ 140 ods. 3 CSP), prelomenie zásady ne ultra petitum (§ 216 ods. 2 CSP), rozšírenie suspenzívnych účinkov opravných prostriedkov (§ 367 ods. 2 CSP), obmedzená viazanosť odvolacieho a dovolacieho súdu rozsahom podaného odvolania, či dovolania (§ 379 písm. c) a § 439 písm. c) CSP). Zároveň určité inštitúty typické pre moderný sporový proces charakterizovaný vo veľkej miere formálnou pravdou sú výslovne rezervované len pre žalobu na plnenie (napr. rozsudok pre zmeškanie), čím žaloba na plnenie získava postavenie reprezentanta štandardného sporového procesu.
Aj vzhľadom na uvedené osobitosti, ktoré naznačujú zákonodarcom prezumovanú potrebu prihliadania na tento typ konania „špeciálnou optikou“ je žiaduce sa zaoberať možnosťami, či dokonca nevyhnutnosťami osobitného prístupu pri aplikovaní rýdzich sporových pravidiel, ktoré z Civilného sporového poriadku vytvárajú modernú procesnú normu reflektujúcu najmä na požiadavku zaťaženia sporových strán procesnými bremenami a ich zodpovednosťou za výsledok konania.
Výsledkom vyporiadania BSM (bez ohľadu na spôsob, akým sa k nemu manželia/ bývalí manželia dopracujú) je reorganizácia vlastníckej štruktúry jednotlivých zložiek majetku, ktorý pôvodne tvoril ich spoločný majetkový substrát[4] s nevyhnutným dopadom o. i. aj na postavenie veriteľov spoliehajúcich sa na uspokojenie svojej pohľadávky z majetku manželov. Už skôr bolo v odbornej spisbe publikované, že vyporiadanie BSM počas súdneho konania dohodou, ktorá je následne schválená súdom v podobe súdneho zmieru, práva ukráteného veriteľa nepoškodzuje, pretože tento môže dohode odporovať.[5] Strany sporu môžu v intenciách zmluvnej voľnosti vyporiadať svoje BSM aj počas súdneho konania, a to aj nerovnomerným spôsobom dohodou, ktorá je schválená súdnym rozhodnutím, avšak v prípade, že výsledné vyporiadanie ukracuje veriteľa jedného z manželov, tejto dohode môže odporovať. V tomto smere si kladieme výskumnú otázku, či pravidlá sporového konania, ktorých aplikácia na konania podľa § 137 písm. b) CSP nie je vylúčená, nevytvárajú stranám sporu priestor pre dosiahnutie síce autoritatívneho vyporiadania BSM súdom, to však na základe disponovania s konaním a jeho výsledkom takým spôsobom, že neparitné vyporiadanie obsiahnuté vo výroku súdneho rozhodnutia bude viesť k ukráteniu veriteľa. Takéto vyporiadanie ale nie je výsledkom dokazovania a preukázania opodstatnenosti disparity vyporiadania,[6] preto je v naznačenom kontexte potrebné nastoliť hypotézu, či konajúci súd disponuje dostatočnými mechanizmami na zabránenie tohto stavu. Následne sa autorky zameriavajú na posúdenie otázky, či ukrátený veriteľ v dôsledku neparitného vyporiadania BSM má k dispozícii prostriedok ochrany svojich práv a záujmov. Autorky predkladaným príspevkom nadväzujú na rozpracovanie problematiky osobitostí v tomto druhu sporov, parciálne načrtnutej v doterajšej odbornej spisbe[7] vo vzťahu k uplatňovaniu princípu koncentrácie konania v konaniach podľa § 137 písm. b) CSP a budovaniu skutkového základu, modifikácii prejednacieho princípu, či polemike nad zaradením týchto typov konaní do Civilného mimosporového poriadku v súlade s navrhovanou novelou Civilného sporového poriadku z roku 2021[8] ako aj problematiky ochrany veriteľa jedného z (bývalých) manželov pri vyporiadaní ich BSM.[9]
2. K vybudovaniu skutkového základu súdneho rozhodnutia v sporovom konaní
2.1 K budovaniu skutkového základu
Ku skutkovým zisteniam prichádza súd viacerými spôsobmi, ktoré sú dané tak procesnou aktivitou sporových strán, ako aj ich procesnou pasivitou, resp. nedostatočnou, nedôslednou, či oneskorenou aktivitou, ktorej dôsledky môžu byť totožné s dôsledkami procesnej pasivity. Sankčné spôsoby obstarania skutkových zistení korelujú so zvýšenými nárokmi na procesnú diligenciu sporových strán a s hlásením sa sporového procesu k uplatňovaniu princípu formálnej pravdy.
Medzi jednotlivé spôsoby vyskladania skutkového základu Molnár zaradzuje (i) dokazovanie ako základný spôsob obstarania skutkových poznatkov, (ii) zohľadnenie skutočností súdu všeobecne známych a známych z jeho úradnej činnosti, (iii) zohľadnenie rozhodnutí iných orgánov, ktorými je viazaný, (iv) úvaha o skutočnostiach, ktoré patria do právomoci iného orgánu, (v) osvojenie si zhodných tvrdení strán, (vi) skutkové zistenia vyplývajúce z nepopretia skutkových tvrdení, (vii) negatívne vytváranie skutkového základu, kde podraďuje napr. využitie sudcovskej koncentrácia konania súdom, ktorej použitie zužuje skutkové poznatky súdu a (viii) osobitne poukazuje na skutkový základ v skrátených konaniach a pri skrátených rozhodnutiach.[10]
Kontradiktórne postavenie sporových strán by ich prirodzene malo viesť k protichodným skutkovým tvrdeniam podporených dôkaznými návrhmi. Takéto prezumované postavenie svedčí klasickému vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Strany sporu v konaní o vyporiadaní BSM sa však vyznačujú postavením iudicium duplex, teda účastníci na oboch stranách majú tak postavenie navrhovateľa, ako aj postavenie odporcu.[11] Zohľadniac jednotlivé spôsoby vyporiadania BSM jeden z manželov žiada o vyporiadanie súdnou cestou štandardne vtedy, ak nie je možné dosiahnuť uzatvorenie dohody o vyporiadaní BSM a chce zabrániť zákonnému vyporiadaniu uplynutím 3 rokov od jeho zániku. Spor medzi bývalými manželmi môže existovať ohľadom masy BSM, jej ocenenia či spôsobu jej vyporiadania. Zásadne je po vyčerpaní mimoprocesných pokusov potrebné tento spor riešiť cestou civilného súdu, nakoľko alternatívne formy autoritatívneho vyriešenia sú v prípade vecných práv k nehnuteľnostiam zákonom vylúčené (§ 1 ods. 3 písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení). Vylúčiť však nemožno vyporiadanie BSM cestou rozhodcovského súdu v prípade, že do masy BSM nepatria nehnuteľnosti, ak je právomoc rozhodcovského súdu založená vôľou oboch (bývalých) manželov.[12] [13] Pasivita v otázke riešenia vyporiadania BSM aktívne zo strany (bývalých) manželov bude mať za následok vyporiadanie zákonnou fikciou podľa § 149 ods. 4 OZ.
Za prezumovaného protichodného postavenia strán sporu, ktoré sa o vyporiadaní dohodnúť nevedia (čo bolo aj dôvodom uchádzania sa o súdnu ochranu), a riadnej procesnej aktivity sporových strán má súd možnosť dôkladne zistiť skutkový stav veci a rozhodnúť v súlade s § 150 OZ aplikujúc princíp parity, resp. iné zásady majúce dopad na konečné vyporiadanie BSM účastníkov, túto základnú zásadu vyporiadania modifikujúce. Hmotnoprávna úprava určujúca zásady pre vyporiadanie spoločného majetku podľa § 150 OZ je pre súd v konaní záväzná, pričom od princípu parity sa môže odkloniť len pokiaľ sa v konaní preukáže potreba uplatnenia ďalších zásad normovaných v hypotéze tejto normy.
Predpokladom odklonu od prezumovaného rovnomerného vyporiadania spoločného majetku je nielen substancovanie skutkových tvrdení stranou sporu domáhajúcou sa odklonu, ale aj produkovanie dôkazných návrhov na ich preukázanie. Dokazovaniu majú následne podliehať skutočnosti sporné, t. j. také, ktoré boli protistranou kvalifikovane popreté.[14] V prípade narušenia očakávaného vývoja sporového konania, t. j. spornosti skutkových tvrdení, do úvahy prichádzajú ďalšie spôsoby obstarania skutkového základu založené na domnienkach nespornosti.
2.2 Domnienka nespornosti aplikáciou § 151 CSP v konaní o vyporiadaní BSM
Vyvodenie domnienok ohľadom skutkových zistení je závislé buď na procesnej pasivite alebo naopak, aktivite sporových strán. Pokiaľ žalovaný ohľadom tej istej skutočnosti produkoval zhodné skutkové tvrdenie, súd prvej inštancie by mal siahnuť po aplikácii § 186 ods. 2 CSP, pokiaľ tomu nebráni dôvodná pochybnosť súdu o pravdivosti tohto tvrdenia. Ak však žalovaný pre svoju pasivitu, resp. nedostatočnú / nedôslednú aktivitu kvalifikovane nepoprel skutkové tvrdenia prednesené žalobcom, súd by mal skutkový základ ustáliť cez aplikáciu § 151 CSP. Žalobcom tvrdené skutkové tvrdenie bude povýšené na skutkové zistenie buď pre (i) absenciu jeho kvalifikovaného popretia žalovaným alebo (ii) z dôvodu zhodnosti tvrdenia o totožnej skutočnosti. Uvedené obdobne platí aj v prípade skutkových tvrdení produkovaných žalovaným.
Paradoxne, pri produkovaní totožných skutkových tvrdení aj od žalovaného manžela (bývalého manžela) je možnosť konfrontácie substancovaných tvrdení žalobcu väčšia, keď k osvojeniu zhodného tvrdenia súd nemusí pristúpiť, pokiaľ má dôvodné pochybnosti o jeho pravdivosti. Pri absolútnej pasivite žalovanej strany (žalovaný absolútne nepopiera tvrdenia žalobcu, t. j., je pasívny úplne alebo parciálne ohľadom určitej skutočnosti), resp. nedostatočnej aktivite (žalovaný síce popiera tvrdenie žalobcu, ale na vyvodenie záveru o spornosti absentuje kvalifikované popieranie) by súd bez ďalšieho mal prevziať žalobcom tvrdený skutkový stav do skutkového základu svojho rozhodnutia ako dôsledok jeho nepopretia žalovaným. Zároveň však je potrebné stotožniť sa s názorom Molnára, ktorý upozorňuje, že „z dokazovania iných skutočností môže vyplynúť odlišný poznatok súdu aj o nepopretej skutočnosti. V takomto prípade nie je vylúčené, aby súd v rámci voľného hodnotenia dôkazov a materiálneho vedenia sporu vyhodnotil aj nepopreté skutkové tvrdenie konzistentne s ďalšími svojimi skutkovými zisteniami (čo zahŕňa aj možnosť vyhodnotiť toto skutkové tvrdenie ako nepravdivé)“.[15] Pre úplnosť považujeme za nevyhnutné dodať, že oneskorené skutkové tvrdenie (popierajúc skutkové tvrdenie protistrany) by podľa nášho názoru súd mal zásadne odmietnuť skrze sudcovskú koncentráciu konania (§ 153 CSP) a prvotný, súdom vyvodený záver o nespornosti tvrdenia, kedy žalovaný nevyužil prvú príležitosť sporiť tvrdenú skutočnosť, čím nastal dôsledok predpokladaný v § 151 CSP, by prelomiť nemal.
Z vykonanej analýzy súdnych rozhodnutí je zrejmé, že súdy prvej inštancie s aplikáciou § 151 CSP v konaniach o vyporiadanie BSM pracujú. Krajský súd Nitra v tejto súvislosti uviedol, že: „Ak protistrana tvrdenia strany nerozporuje, súd ich považuje za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Teda v tomto prípade, ak mal žalovaný vedomosť o predmetných transakciách pôvodnej žalobkyne, mohol v rámci konania pred súdom prvej inštancie navrhnúť, aby boli začlenené do masy BSM v rámci vyporiadania. V prípade, ak tak neurobil, jedná sa v odvolacom konaní o novoty, na ktoré odvolací súd nemôže prihliadať, pretože neboli splnené podmienky podľa ust. § 366 CSP.“[16] Okrem situácie, ak sú niektoré skutočnosti obstarané týmto spôsobom, nie je možné vylúčiť, aby celý skutkový stav bol v dôsledku celkovej pasivity žalovaného zistený týmto spôsobom. Mestský súd Košice po tom, čo sa žalovaný nevyjadril k žalobe, ani sa nedostavil na nariadené pojednávanie uviedol, že rozhodoval na základe nesporného skutkového stavu, pokiaľ ide o rozsah masy a jej vyporiadanie. „Konajúci súd pri vyporiadaní vychádzal z toho, že žalovaný nenamietal návrh žalobkyne na vyporiadanie ich bezpodielového spoluvlastníctva, a to ani pokiaľ ide o spôsob vyporiadania ani pokiaľ ide o lehotu, v ktorej má žalobkyňa zaplatiť žalovanému hodnotu vyporiadacieho podielu. Z uvedeného dôvodu súd vyhovel návrhu žalobkyne v celom rozsahu s tým, že vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu v zmysle výroku I. a II. rozsudku a uložil žalobkyni povinnosť uhradiť žalovanému na vyrovnanie podielu….“[17] Z analyzovaného rozhodnutia je zrejmé, že nepopretie skutkových tvrdení protistrany viedlo mestský súd k ustáleniu masy BSM, jej hodnoty, ako aj návrhu na vyporiadanie BSM tak, ako to navrhla žalobkyňa bez toho, aby sa mestský súd bližšie zaoberal jednotlivými zásadami normovanými v § 150 OZ. V tomto kontexte sa žiada zdôrazniť, že procesnú sankciu vo forme rozhodnutia sporu kontumačným rozsudkom (ktorú by súd pravdepodobne pri vyššie prezentovanej miere procesnej pasivity žalovaného zvažoval pri žalobe na plnenie) nie je možné v týchto typoch konaní využiť, kontumačné rozsudky sú rezervované výlučne pre pasivitu strany v spore o splnenie povinnosti. Na strane druhej, súd v nami analyzovanej procesnej situácii vybuduje skutkový základ rozsudku uplatnením formálnej pravdy, výlučne z tvrdení žalobcu, bez toho, aby sám iniciatívne pristúpil k dokazovaniu, a to ak by aj mal pochybnosti o niektorých zložkách skutkového stavu, pretože domnienka nespornosti vylučuje realizáciu dokazovania. Uvedené vytvára priestor na úvahy nad potrebou modifikovaného uplatňovania prejednacieho princípu z dôvodu viazanosti súdu hmotnoprávnou úpravou obsiahnutou prevažne v § 150 OZ a prísnymi procesnými pravidlami uplatňujúcimi sa v sporovom konaní, nevynímajúc konanie o vyporiadanie BSM.
Vyvodenie nespornosti skutkových tvrdení obsiahnutých v žalobe na vyporiadanie BSM v dôsledku pasivity žalovaného tak dopadajú na masu BSM, jej hodnotu, ale aj spôsob jej vyporiadania.
2.2 Domnienka nespornosti zhodných skutkových tvrdení aplikáciou § 186 ods. 2 CSP v konaní o vyporiadaní BSM
Rovnako, ako v predchádzajúcom prípade, princípu formálnej pravdy zodpovedá kreovanie skutkového stavu podľa § 186 ods. 2 CSP, ktorého aplikácia je namieste, ak ohľadom niektorej zo zložiek skutkového stavu pominie jej sporný charakter v dôsledku aktívne prezentovaných zhodných tvrdení sporových strán. V texte vyššie sme predznamenali, že miera diskrécie zo strany konajúceho súdu je vyššia ako v prípade domnienky nespornosti vyvodenej z pasivity žalovaného (absencia kvalifikovaného popretia tvrdení). Autoritatívny zásah súdu do stranami súhlasne (zhodne) produkovanej zložky skutkového stavu je namieste, ak vznikne dôvodná pochybnosť o pravdivosti zhodného tvrdenia. Rozhodovacia činnosť všeobecných súdov precizuje, že za „dôvodnú pochybnosť“ možno považovať pochybnosť, ktorá by spôsobila, že súd po komplexnom, starostlivom a objektívnom zhodnotení skutkových tvrdení, by bol tak nerozhodný, že by nemohol povedať, že konkrétne skutkové tvrdenie je pravdivé; nie je to však imaginárna pochybnosť ani pochybnosť založená na rozmare alebo určitej náhode, či na domnienke alebo dohade, ale musí sa jednať o pochybnosť rozumnú, teda majúcu vecný a racionálne odôvodniteľný základ.[18]
Zároveň sa žiada zdôrazniť, že k prelomeniu zhodných tvrdení nie je možné dospieť ani neskoršou zmenou zhodného tvrdenia. Ako poukazuje Ivanko, ak bude pochybnosť o pravdivosti vychádzať z iných vykonaných dôkazov, pre súd nebude náročné odôvodniť neprihliadnutie na zhodné tvrdenia strán sporu. V prípade, ak by sa však pre pochybnosti vyžadovalo vykonanie dokazovania a nepôjde o spor s ochranou slabšej strany sporu, súd bude viazaný len dôkaznými návrhmi strán sporu (s výnimkou podľa § 185 ods. 2 CSP), a pre súd bude náročné odôvodniť neprihliadnutie na zhodné tvrdenia strán sporu.[19] Mimo toho je však v kontexte spracovanej problematiky potrebné poukázať na možnosť „prelomenia“ domnienky nespornosti v otázke hodnoty vyporiadavaného majetku, pričom pri rozhodovaní o vyporiadaní je potrebné vychádzať síce zo stavu veci ku dňu zániku BSM, avšak z ceny v čase, kedy dochádza k vyporiadaniu.[20] Ak preto v určitom čase nastala domnienka nespornosti ohľadom hodnoty majetku, avšak stav ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu je odlišný, je nevyhnutné zohľadniť túto zmenu hodnoty majetku. Otázkou potom ostáva, do akej miery aktívny má byť konajúci súd, ak s nesporným tvrdením ohľadom ceny majetku sú sporové strany spokojné, resp. jej zmenu nenamietajú.
Z hľadiska systematického zaradenia je ustanovenie o zhodných skutkových tvrdeniach správne zaradené v časti CSP pojednávajúcej o dokazovaní, keďže zhodné skutkové tvrdenie nie je výsledkom procesnej obrany a útoku v zmysle klasického poňatia kontradiktórneho sporového konania. Naopak, aj v sporovom konaní môžu strany dospieť (a vzhľadom na povinnosť strán prezentovať pravdivé tvrdenia[21] usudzujeme, že je to vítané) k rovnakým tvrdeniam ohľadom skutkového deja, ktoré sú následne bez potreby dokazovania poňaté do skutkového základu rozhodnutia. Dokazovaniu tak ostanú vyhradené len skutočnosti, ohľadom ktorých ostal ich sporný charakter zachovaný. Absolútna zhoda na žalobcom tvrdených skutočnostiach a uplatnenom práve by zrejme predstavovala uznanie nároku, na ktoré by potenciálne mohol nadväzovať rozsudok pre uznanie, ktorému sa autorky venujú v nasledujúcej podkapitole príspevku.
Autorky zastávajú názor, že medzi nespornými (§ 151 ods. 2 CSP) a zhodnými (§ 186 ods. 2 CSP) skutkovými tvrdeniami je potrebné rozlišovať, preto nie je vhodné považovať ich za totožný spôsob budovania skutkového základu. A to nielen pokiaľ ide o postup ich získania (§ 151 – nečinnosť žalobcu / žalovaného, § 186 – aktívne prezentované zhodné tvrdenie), ale aj o prípustnosť diskrečnej úvahy súdu pri ich „prijímaní“ do skutkového stavu. Hoci vo výsledku v oboch prípadoch nastáva domnienka nespornosti tvrdenia, domnievame sa, že súd by de lege lata nemal vylúčiť zaradenie kvalifikovane nepopretého skutkového tvrdenia do skutkového základu svojho rozhodnutia prizmou pochybností o pravdivosti tvrdenia obdobne, ako tomu je pri zhodných tvrdeniach. Napriek tomu sa v aplikačnej praxi stretávame s tendenciou podrobiť nesporné (kvalifikovane nepopreté) skutkové tvrdenie testu pravdivosti.[22] Obdobný postoj možno badať aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu.[23] Tým sa stiera rozdiel medzi dvoma kategóriami nesporných tvrdení – kvalifikovane nepopretými a zhodnými skutočnosťami. Zastávame však názor, že kvalifikovane nepopreté skutkové tvrdenia nie sú zhodnými tvrdeniami, nakoľko absolútne absentuje prvok súhlasného tvrdenia ohľadom určitej skutočnosti. Zhodné tvrdenia síce sú nespornými tvrdeniami, avšak nemožno ich podradiť pod § 151 CSP, pretože nevznikli absenciou vyjadrenia sa žalovaného k produkovanému tvrdeniu žalobcu.
Rozhodovacia prax súdov potvrdzuje plnú aplikáciu úpravy zhodných tvrdení aj v konaní o vyporiadanie BSM. Krajský súd Nitra zdôraznil legitimitu tohto postupu v situácii, kedy sa strany zhodli na hnuteľných veciach patriacich do BSM, ich cene a na tom, komu majú patriť do budúcna.[24] Bez vykonania dokazovania preto jednotlivé zložky tvoriace masu BSM môžu na základe autoritatívneho rozhodnutia pripadnúť druhému manželovi ako tomu, ktorý má voči veriteľovi samostatný záväzok, ktorého uspokojenie týmto bude / môže byť ukrátené. Autoritatívny prvok vyporiadania sa oslabuje v procese prijímania záverov o skutkových zisteniach v rovine ich automatického prevzatia na základe zhodných tvrdení strán. Domnievame sa, že ani vedomosť konajúceho súdu o existencii samostatnej pohľadávky manžela nenapĺňa hypotézu § 186 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. V tejto súvislosti sa zamýšľame, či „pochybnosť o pravdivosti“ môže existovať v otázke budúceho uspokojenia veriteľa jedného z manželov z hľadiska posúdenia, komu z manželov má vec pripadnúť. Ak by sme aj pripustili, že to tak je, dokazovanie o zhodnom tvrdení bude závislé od vedomosti súdu o existencii pohľadávky veriteľa jedného z manželov, ktorá nemusí byť v konaní o vyporiadanie BSM nevyhnutne obsiahnutá. Naznačený smer ochrany veriteľa preto nemusí byť postačujúcim a potenciálne môže súdne rozhodnutie ohroziť uspokojenie jeho pohľadávky.
Sumarizujúc túto časť príspevku uzatvárame, že, vydanie rozsudku vo veci samej, ktorého skutkový základ bol zistený osobitnými spôsobmi jeho budovania je autoritatívnym rozsudkom, ktorým súd rozhodol o vyporiadaní BSM v miere zodpovedajúcej procesnej aktivite a pasivite sporových strán, v dôsledku čoho došlo k ustáleniu masy BSM, jej hodnoty, ako aj vyporiadania v intenciách žalobného návrhu (bývalého) manžela kvalifikovane nepopretého zo strany druhého manžela ako žalovaného (§ 151 CSP) alebo odobreného jeho zhodným tvrdením (§ 186 ods. 2 CSP) bez vykonania dokazovania. Výsledkom tak môže byť autoritatívne vyporiadanie BSM aj neparitným spôsobom.
3. Rozsudok pre uznanie nároku ako spôsob skončenia sporu o vyporiadanie BSM
Osobitnými procesnými postupmi zákonodarca reflektuje na skutočnosť, že v dôsledku skutočností tvrdených žalobcom, o ktorých súd nemá pochybnosti, alebo na základe pasivity či aktivity žalovaného prezumovaná štandardná štruktúra civilného sporového konania pre vyskladanie skutkového základu nemusí byť žiaduca. Medzi osobitné procesné postupy zákonodarca zaradil aj rozsudok pre uznanie nároku žalovaným.
Na základe uznávacieho prejavu žalovaného odpadá základný dôvod vedenia súdneho konania, ktorým je spor o právo, resp. v tomto type konania spor o modifikáciu spoluvlastníckeho vzťahu. Uznanie nároku je procesným úkonom žalovaného, čo v praxi znamená, že toto uznanie je účinné jedine vtedy, keď sa urobí vo vzťahu k súdu v akejkoľvek procesnej forme kladenej na podanie strany sporu.[25] Je potrebné zdôrazniť, že uznávací prejav žalovaného, ako jedna z podmienok vydania rozsudku pre uznanie nároku sa líši od hmotnoprávneho uznávacieho prejavu dlžníka voči svojmu veriteľovi nielen ohľadom subjektu, voči ktorému smeruje, ale aj svojimi účinkami. Uznávací prejav žalovaného prezumovaný v § 282 CSP nie je právnym úkonom podľa § 34 OZ a nie je možné sa domáhať hmotnoprávnych vád, napríklad neplatnosti, či predĺženia premlčacej lehoty.[26] [27]
Porovnávaním rozsudkov pre zmeškanie podľa §§ 273, 274, 278 CSP a rozsudku pre uznanie nároku a vzdanie sa nároku je zrejmé, že k obmedzeniu ich vydania len pre určitý druh žaloby zákonodarca pristúpil iba v prípade rozsudkov pre zmeškanie, vydanie ktorých obmedzil len na žaloby na plnenie podľa § 137 písm. a) CSP. V prípade rozsudku pre vzdanie sa nároku, a nami analyzovaného rozsudku pre uznanie nároku žalovaným je jeho vydanie prezumované vo vzťahu k akémukoľvek žalobnému nároku, vrátane konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Procesnoprávny kódex tak ráta so situáciou, kedy je rozsudok pre uznanie nároku žalovaným spôsobilou formou súdneho rozhodnutia, ktorým sa končí aj konanie o nároku na usporiadanie práv a povinností. Na druhej strane, polemicky sa na akademickej úrovni možno stavať k otázke, či vyporiadanie, ktorého sa žalobca domáha, možno označiť (aj s prihliadnutím na to, že ide o iudicium duplex“) ako „nárok žalobcu“, ktorý je možné zo strany žalovaného uznať, resp. či je možné sa ho vzdať zo strany žalobcu. Ani právoplatný rozsudok o vzdaní sa nároku, ktorý by znamenal zamietnutie žaloby o vyporiadanie BSM by totiž z podstaty veci, podľa nášho názoru, nemohol založiť prekážku res iudicata pre prípad, ak by do času podania v poradí druhej žaloby nedošlo k zákonnému vyporiadaniu. Prihliadajúc však na de lege lata stav, využitie rozsudku pre uznanie nároku nie je možné vylúčiť ani v konaní o vyporiadanie BSM, o čom svedčí aj rozhodovacia prax súdov, preto v ďalšom texte rozvíjame naše predznačené úvahy.
Pre osobitné procesné postupy je príznačné, že skutkový základ týchto rozhodnutí nie je ustálený jednotlivými spôsobmi predchádzajúcimi vydaniu klasického rozsudku, ale súd sleduje splnenie podmienok umožňujúcich jeho vydanie. Molnár poukazuje, že aj v tomto druhu rozsudku sa uplatňuje princíp formálnej pravdy a rezignácia súdu na akékoľvek zisťovanie skutkového stavu, týkajúceho sa uplatneného práva, je úplne namieste v dôsledku dobrovoľného „podvolenia sa“ žalovaného žalobcovmu nároku.[28] Ďurana výslovne uvádza, že predmetný rozsudok sa neopiera o zistenie a posúdenie skutkového stavu veci, ale o procesný úkon – uznanie žalovaného – a jeho obsahom, t. j. obsahom uznávacieho prejavu je výrok rozsudku determinovaný.[29] Čollák zdôrazňuje, že uznávacím prejavom v dotknutom rozsahu uznania odpadá potreba vedenia súdneho konania a súd v dotknutom rozsahu nie je viazaný zisteným skutkovým stavom.[30] Greguš zdôrazňuje, že v dôsledku uznávacieho prejavu žalovaného, súd nie je oprávnený, ani povinný skúmať skutkový stav, resp. či bol hmotnoprávny nárok žalobcu uplatnený v správnej výške.[31]
Analýzou rozhodovacej činnosti je zrejmé, že rozsudky pre uznanie nároku žalovaným sú využívané tak v konaniach pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov,[32] ešte frekventovanejším konaním je konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.[33]
Okresný súd Galanta rozhodol rozsudkom pre uznanie nároku žalovaným v dôsledku uznávacieho prejavu žalovaného predneseného na pojednávaní čo do právneho titulu, ako aj výšky náhrady. Nakoľko právny zástupca navrhol vydanie tohto druhu rozsudku, okresný súd skonštatoval, že sú splnené podmienky na jeho vydanie.[34] Obdobne postupoval Okresný súd Bratislava III, ktorý v nadväznosti na uznanie právneho dôvodu a výšky rozsudok pre uznanie vydal a rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 35 000 eur titulom vyporiadania BSM.[35] Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozhodol rozsudkom pre uznanie nároku o vyporiadaní BSM tak, že žalobkyni prikázal do výlučného vlastníctva nehnuteľnosť bez určenia výplatnej povinnosti žalovaného, na základe jeho uznávacieho prejavu.[36]
Pre stručnosť odôvodnení analyzovaných rozhodnutí (v súlade s § 285 CSP) nie je možné vyabstrahovať, či sa konajúci súd vzhľadom na uznávací prejav žalovaného, zaoberal zásadami pre vyporiadanie BSM podľa § 150 OZ. Možno sa len domnievať, že konajúci súd sa obmedzil len na zistenie podmienok na vydanie tohto druhu rozsudku spočívajúcich v uznávacom prejave žalovaného a návrhu na vydanie tohto druhu rozsudku žalobcom, ktoré v daných prípadoch splnené boli.
Z vyššie uvedeného možno uzatvoriť, že pokiaľ v konaní o vyporiadanie BSM dôjde k uznávaciemu prejavu žalovaného podľa § 282 CSP s nadväzujúcim návrhom protistrany na vydanie rozsudku pre uznanie nároku, súd rozhodne o vyporiadaní BSM spôsobom navrhnutým žalobcom, ktorý uznal žalovaný. Uvedené je nepochybne v súlade s princípom formálnej pravdy, avšak vyvoláva pochybnosti o dodržaní zásad pre vyporiadanie BSM, ktoré sú v súdnom konaní pre súd záväzné a tieto v dôsledku uznania žalovaným vo vzťahu k súdu nie sú v ďalšom priebehu konania predmetom dokazovania. Z tohto pohľadu možno vyjadriť pochybnosti o správnosti prístupu zákonodarcu k vyhradeniu možnosti súdu ukončiť konanie kontumačným rozsudkom (oproti rozsudku pre uznanie a vzdanie sa nároku) len v prípade konaní na splnenie povinnosti. Totiž, tak kontumačný rozsudok, ako aj rozsudok pre uznanie, či vzdanie sa nároku, sú inštitútmi reflektujúcimi na formálnu pravdu. Podstatný rozdiel medzi nimi spočíva síce v dôvode ich vydania (kontumačný rozsudok – procesná sankcia za pasivitu strany, rozsudok pre uznanie/ vzdanie sa nároku – forma rozhodnutia plynúca z jednoznačného procesného úkonu, ktorým odpadá spor medzi stranami), obe sú však výsledkom takého rozhodovania súdu, ktoré nie je podložené výsledkami dokazovania, nemusia teda reflektovať na hmotnoprávny stav. Vzhľadom na potrebu rešpektovania § 150 OZ zo strany súdu, a potenciálnu možnosť tendenčného správania sa sporových strán v konaní, považujeme de lege ferendae vhodné uvažovať o vyhradení rozsudkov pre uznanie a vzdanie sa nároku, rovnako ako kontumačných rozsudkov, len pre žaloby na plnenie.
Vydaný rozsudok pre uznanie nároku žalovaným má povahu autoritatívneho rozsudku a nejde o surogát tak, ako je tomu v prípade súdneho zmieru.[37] Považujeme preto za potrebné zdôrazniť potenciálne riziko pre uspokojenie pohľadávky veriteľa toho manžela, ktorý vyporiadaním BSM majetok nenadobúda.
4. Ochrana práv veriteľa jedného z manželov
Klasickým inštitútom ochrany práv veriteľa dotknutého ukracujúcim právnym úkonom dlžníka je odporovacia žaloba.[38] Odporovacia žaloba však môže smerovať len voči právnemu úkonu (§ 42b ods. 1 OZ). V našej predchádzajúcej publikačnej činnosti sme sa ochrane veriteľa venovali za situácie, pokiaľ strany uzatvoria dohodu o vyporiadaní BSM počas prebiehajúceho súdneho konania, ktorú následne súd schváli v podobe súdneho zmieru. Dospeli sme k záveru, že schválením dohody táto nestráca charakter právneho úkonu, čím neparitným vyporiadaním BSM ukrátený veriteľ sa odporovacou žalobou môže brániť.[39]
V predchádzajúcej časti sme však poukázali na to, že konanie o vyporiadanie BSM môže byť zavŕšené autoritatívnym rozhodnutím, ktorého skutkový základ nebol zistený prezumovaným ( azda pre tento typ konania možno povedať, že aj preferovaným) spôsobom ) – dokazovaním, ale nepopretím skutkových tvrdení žalobcu podľa § 151 CSP, prípadne zhodným tvrdením strán sporu podľa § 186 ods. 2 CSP dopadajúcich na masu vyporiadania, jej hodnotu, resp. spôsob vyporiadania, prípadne súd rozhodol skráteným rozsudkom na základe uznávacieho prejavu žalovaného. Naznačenými spôsobmi vyporiadania môže dôjsť k rozdeleniu masy BSM neparitným spôsobom, čím sa do popredia dostáva otázka o potenciálnom ukrátení veriteľa jedného z manželov.
Za takejto situácie veriteľ manžela nemá možnosť ochrany cez odporovaciu žalobu, a to pre absenciu podmienky vzniku odporovaného práva. K vyporiadaniu BSM neparitným spôsobom totiž nedošlo právnym úkonom strán sporu, ale autoritatívnym súdnym rozhodnutím. Kladieme si preto otázku, či môže súd uznávaciemu prejavu žalovaného a návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie nevyhovieť, nakoľko hľadanie procesného „priestoru“ pre takýto postup súdu je zrejme potrebné považovať za jediný prostriedok možnej ochrany práv veriteľa jedného z manželov. De lege lata takúto možnosť právna úprava nepredvída, a to ani v rozsahu jeho súladu so všeobecnou právnou úpravou tak, ako je tomu v podobe zmieru (§ 148 CSP). Pri rozsudku pre uznanie vydávaného v spotrebiteľských sporoch všeobecné súdy judikovali, že uznávací prejav žalovaného spotrebiteľa nemusí konajúci súd bezvýnimočne nasledovať, čo odôvodňujú požiadavkou zvýšenej ochrany spotrebiteľa, ako aj analógiou k možnosti rozhodnúť zmierom.[40]
V nami analyzovanom prípade však zvýšená ochrana ani jednej sporovej strane neprislúcha, pričom analogicky poukazovať na podmienenie vydania rozsudku pre uznanie absenciou jeho rozpornosti so všeobecnou právnou úpravou tak, ako je tomu v prípade zmieru, nepovažujeme za správne, pretože procesné podmienky vydania rozsudku pre uznanie normované v § 282 CSP, považujeme za úplné.
Obdobne pri ustálení skutkového základu v dôsledku absencie procesnej aktivity žalovaného vyvodením domnienky jeho nespornosti súd nemá možnosti korekcie. Pri zhodných skutkových tvrdeniach sporových strán pri aplikácii § 186 ods. CSP má súd najširšiu možnosť tieto nepovýšiť na skutkové zistenia, ak má odôvodnené pochybnosti o ich pravdivosti. Ako poukazuje Löwy a Koľveková, aj tu však súd prvej inštancie bude pri nedostatku procesnej aktivity viazaný uplatňovaním prejednacieho princípu, ktorého modifikácia je plne opodstatnená.[41]
K zaradeniu tohto typu konania pod mimosporové konania sa staviame zdržanlivo z dôvodu prítomnosti štandardného sporového prvku medzi stranami sporu, ako aj absencii prítomnosti princípu verejného záujmu na usporiadaní nárokov súkromnoprávnej povahy. Domnievame sa, že učineniu „za dosť“ záväznej hmotnoprávnej úprave normovanej v § 150 OZ je možné aj prostredníctvom nevyhnutného procesného inštrumentária pre súd v sporovom konaní.
5. Záver
Prevedenou analýzou rozhodovacej činnosti, ako aj stavu de lege lata je možné konštatovať nasledovné. Na žalobné návrhy na usporiadanie práv a povinností, ak určitý spôsob usporiadania vyplýva z osobitného právneho predpisu (§ 137 písm. b) CSP) sa majú vzťahovať ustanovenia, ako na klasickú a najfrekventovanejšiu žalobu na plnenie podľa § 137 písm. a) CSP s výnimkou explicitne predvídaných ustanovení CSP, ktorých použitie je zo zákona vylúčené.
Skutkový základ vybraného konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva (bývalých) manželov môže byť vyskladaný aj cez domnienku nespornosti v dôsledku nepopretého skutkové stavu tvrdeného žalobcom (§ 151 CSP), ako aj skutkovým stavom zhodným so skutkovým stavom tvrdeným žalobcom (§ 186 ods. 2 CSP). Rovnako tak skutkový stav môže byť uzatvorený splnením podmienok s rezignáciou súdu na jeho vyskladanie inými spôsobmi, pokiaľ žalovaný uzná nárok žalobcu.
V oboch prípadoch nie je možné vylúčiť, že o vyporiadaní BSM manželov rozhodne súd prvej inštancie neparitne. Keďže bezpodielové spoluvlastníctvo bolo vyporiadané súdnym rozhodnutím a nie právnym úkonom, veriteľovi jedného z manželov odpadá základný prostriedok ochrany, ktorým je odporovacia žaloba.
Vzhľadom na špecifickosť sporových strán (manželia alebo bývalí manželia), kde vzájomný vzťah nie je možné vzhľadom na ešte trvajúci alebo zaniknutý manželský pomer považovať za klasický veriteľsko-dlžnícky vzťah, čo pri nerovnomernom spôsobe vyporiadania masy BSM vyvoláva opodstatnenú obavu o pohnútke strán sporu trvajúcim a súhlasiacim na tomto vyporiadaní. Uvedené je o to naliehavejšie, že pri autoritatívnom vyporiadaní BSM je základom poplatku cena všetkých vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ostatných hodnôt, ktoré sa pritom vyporiadavajú, v prípade konania ukončeného rozsudkom 3% z predmetu konania najmenej 100 eur a najviac 25 000 eur.[42]
Uvedené nás vedie k záveru, že v prípade rozsudku pre uznanie nároku by bolo namieste obmedzenie tohto skráteného rozhodnutia len na žaloby na plnenie (analogicky ako v prípade rozsudkov pre zmeškanie podľa §§ 273, 274 a 278 CSP). Ohľadom vybudovania skutkového základu by riešením bolo vylúčenie § 151 a § 186 ods. 2 CSP. Explicitné vylúčenie je nevyhnutné z dôvodu, že po splnení podmienok v predmetných ustanoveniach normovaných, súd nemá mieru úvahy ohľadom aplikácie daných ustanovení tak, ako je tomu napríklad v prípade aplikácie sudcovskej koncentrácie konania (§ 153 CSP).
Ohľadom prípadnej pasivity strán sporu v danom konaní je možné uvažovať o uchopení modifikovanej podoby prejednacieho princípu tak, ako to Civilný sporový poriadok jednotne prezumuje v sporoch s ochranou slabšej strany, a to, „Súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré strany sporu nenavrhli, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.“
Zoznam použitej literatúry
Knihy a články
Bröstl, A.: Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdom – spor alebo mimospor? In Súkromné právo. Bratislava: Wolters Kluwer. Roč. XI, č. 5, 2025. s. 132 – 138
Čollák, J.: Decízne systémy. Vzťahy súdnych a alternatívnych foriem prejednania a rozhodovania sporov. Praha: C. H. Beck, 2022. 512 s. ISBN 978-80-7400-864-1
Čollák, J. a kol.: Procesné právo. Význam súdneho procesu a civilné sporové konanie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2024. 574 s. ISBN 978-80-7380-953-9
Ivančo, M., Ivanko, D. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2026. 1272 s. ISBN 978-80-7699-054-8
Koľveková, V.: Budovanie skutkového základu v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. In Košické dni súkromného práva III. Recenzovaný zborník vedeckých prác. Košice: ŠafárikPress, 2021. s. 226 – 236
Koromház, P.: Vývoj judikatúry súdov Slovenskej republiky v otázke odporovateľnosti právnych úkonov. In. Mezinárodní Masarykova konference pro doktorandy a mladé vědecké pracovníky. Hradec Králové, 2023. s. 332 – 340
Kušníriková, M.: Rozsudok pre uznanie nároku v spotrebiteľskom spore v aktuálnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov SR. In: Justičná revue: časopis pre právnu teóriu a prax. – roč. 74, č. 11 (2022), s. 1264 – 1274
Löwy, A. – Koľveková, V.: Modifikácie prejednacieho princípu v sporoch o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. In Acta Universitatis Carolinae. Iuridica. Praha: Univerzita Karlova v Praze. Právnická fakulta. Roč. 71, č. 4 (2025), s. 219 – 236
Molnár, P. – Kušníriková, M.: K odporovateľnosti súdom schválenej dohody o vyporiadaní BSM. In Bulletin slovenskej advokácie. 2023, roč. 29, č. 1, s. 16 – 22
Molnár, P.: Skutkový základ súdneho rozhodnutia v skrátených konaniach a pri skrátených rozhodnutiach. In Košické dni súkromného práva II. Recenzovaný zborník vedeckých prác. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2018. s. 671
Sklenárová, M.: (Ne)odporovateľnosť dohody schválenej formou súdneho zmieru v porovnaní českej a slovenskej súdnej praxe. In Acta Universitatis Carolinae. Iuridica. Praha: Univerzita Karlova v Praze. Právnická fakulta. Roč. 70, č. 3 (2024), s. 47 – 69
Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie Praha: C. H. Beck, 2022. 1752 s. ISBN 978-80-7400-909-9
Vassay, K.: K limitom dohody o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. In STUDIA IURIDICA Cassoviensia. Roč. 13, č. 2. 2025. s. 217 – 230. ISSN 1339-3995. dostupné na https://doi.org/10.33542/SIC2025-2-12
JUDr. Miroslava Kušníriková, PhD. vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Je vysokoškolskou učiteľkou na Katedre občianskeho práva tejto fakulty a vedecky a pedagogicky sa zameriava na civilné právo procesné a občianske právo hmotné. Zároveň pôsobí ako externá poradkyňa na Ústavnom súde Slovenskej republiky a je zapísaná v zozname SAK ako advokátka.
miroslava.kusnirikova@upjs.sk
JUDr. Viktória Koľveková, PhD. je absolventkou Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde v súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre občianskeho práva. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje civilnému právu procesnému, exekučnému právu a občianskemu právu hmotnému. Zároveň pôsobí ako externá poradkyňa na Ústavnom súde Slovenskej republiky.
[1] Príspevok je publikovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0492/26 s názvom „Koncepcia civilného sporového procesu a jednotlivé druhy žalôb podľa Civilného sporového poriadku – poznatky, výzvy, perspektívy“
[2] Tomašovič, M. § 137 Obsah žaloby. In Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie Praha: C. H. Beck, 2022. s. 498
[3] Napr. Krajský súd Trnava v rozsudku sp. zn. 11CoP/94/2025 z 28. októbra 2025 zdôrazňuje, že sudcovská koncentrácia sporového konania platí pre všetky sporové konania, teda aj pre konanie o vyporiadanie zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vzhľadom na uvedené bol postup súdu prvej inštancie, ktorý́ neprihliadol na prostriedky procesného útoku a obrany, ktoré neboli uplatnené včas, správny, pričom súd uvedenú skutočnosť uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia.
[4] k limitom dohody o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov pozri Vassay, K. K limitom dohody o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov In STUDIA IURIDICA Cassoviensia. Roč. 13, č. 2. 2025, str. 226
[5] Pozri bližšie Molnár, P. – Kušníriková, M.: K odporovateľnosti súdom schválenej dohody o vyporiadaní BSM. In Bulletin slovenskej advokácie. 2023, roč. 29, č. 1, s. 16 – 22 a Sklenárová, M.: (Ne)odporovateľnosť dohody schválenej formou súdneho zmieru v porovnaní českej a slovenskej súdnej praxe. In Acta Universitatis Carolinae. Iuridica. Praha: Univerzita Karlova v Praze. Právnická fakulta. Roč. 70, č. 3 (2024), s. 47 – 69
[6] Pokiaľ k vyporiadaniu BSM síce nerovnomerným spôsobom, avšak po náležitom substancovaní skutkových tvrdení sporových strán a vykonaní dokazovania, ktorým dôjde k preukázaniu opodstatnenosti tohto spôsobu vyporiadania dôjde rozsudkom vo veci samej, o potenciálnom ukrátení veriteľa jedného z manželov neuvažujeme, nakoľko prisúdená masa z BSM je minoritný podiel prislúchajúci danému manželovi v zmysle hmotnoprávnej úpravy normovanej v § 150 OZ.
[7][7] Koľveková, V.: Budovanie skutkového základu v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. In Košické dni súkromného práva III. Recenzovaný zborník vedeckých prác. Košice: Šafárik Press, 2021. s. 226 – 236, Löwy, A. – Koľveková, V.: Modifikácie prejednacieho princípu v sporoch o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. In Acta Universitatis Carolinae. Iuridica. Praha: Univerzita Karlova v Praze. Právnická fakulta. Roč. 71, č. 4 (2025), s. 219 – 236, Bröstl, A.: Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdom – spor alebo mimospor? In Súkromné právo. Bratislava: Wolters Kluwer. Roč. XI, č. 5, 2025. s. 132 – 138
[8] Bližšie pozri Bröstl, A.: Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdom – spor alebo mimospor? In Súkromné právo. Bratislava: Wolters Kluwer. Roč. XI, č. 5, 2025. s. 132 – 138
[9] Molnár, P. – Kušníriková, M.: K odporovateľnosti súdom schválenej dohody o vyporiadaní BSM. In Bulletin slovenskej advokácie. 2023, roč. 29, č. 1, s. 16 – 22
[10] Bližšie pozri Molnár, P.: § 215 Skutkový základ rozsudku. In Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie Praha: C. H. Beck, 2022. s. 860 – 866
[11] Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 8/2008 z 25. februára 2009
[12] § 1 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne za non-arbitrárne normuje spory o vzniku, zmene alebo o zániku vecných práv k nehnuteľnostiam, a contrario preto nemožno vylúčiť založenie právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu o vyporiadanie BSM bez nehnuteľností
[13] K tomu pozri Čollák, J.: Decízne systémy. Vzťahy súdnych a alternatívnych foriem prejednania a rozhodovania sporov. Praha: C. H. Beck, 2022, str. 219 a nasl.
[14] S výnimkou predvídanou v § 185 ods. 2 CSP (verejné registre a pod.)
[15] Molnár, P.: § 215 Skutkový základ rozsudku. In Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie Praha: C. H. Beck, 2022. s. 864
[16] Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 26Co/61/2024 z 23. januára 2025
[17] Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 73C/10/2024 zo 16. októbra 2024
[18] Uznesenie Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 16CoCsp/8/2025 z 30. apríla 2025
[19] Ivanko, D.: § 186 Dokazovanie In Ivančo, M./Ivanko, D. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2026. s. 425
[20] Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/69/2022 z 8. februára 2023
[21] Podľa § 150 ods. 1 CSP Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
[22] Pozri napr. Uznesenie Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 16CoCsp/8/2025 z 30. apríla 2025. bod 18 – 21, Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 3Co/234/2018 z 26. apríla 2019. bod 16
[23] Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 189/2024 z 26. marca 2024, bod 19 je na posúdení súdu, či vykoná alebo nevykoná dokazovanie k nesporným tvrdeniam. To vyplýva z § 186 ods. 2 CSP. Súd nemusí vychádzať zo zhodných (nepopretých) tvrdení strán, ak má o ich pravdivosti pochybnosť.
[24] Pozri Rozsudok Krajského súdu Nitra, sp. zn. 11Co/46/2025 z 21. januára 2026, Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 16Co/243/2019 zo 7. novembra 2023 bod 37
[25] Števček, M.: § 282 Rozsudok pre uznanie nároku. In Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie Praha: C. H. Beck, 2022. s. 1134
[26] § 110 ods 1 veta druhá OZ
[27] Ďurana, M.: In. Števček, M. a kol. Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové konanie. Praha: C. H. Beck, 2022. str. 416
[28] Molnár, P.: Skutkový základ súdneho rozhodnutia v skrátených konaniach a pri skrátených rozhodnutiach. In Košické dni súkromného práva II. Recenzovaný zborník vedeckých prác. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2018, str. 671
[29] Ďurana, M.: In. Števček, M. a kol. Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové konanie. Praha: C. H. Beck, 2022. str. 413
[30] Čollák, J.: In. Čollák, J. a kol. Procesné právo. Význam súdneho procesu a civilné sporové konanie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2024. s. 404
[31] Greguš, J.: § 282 Skrátené konania a skrátené rozhodnutia In Ivančo, M./Ivanko, D. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2026. s. 749
[32] Touto formou rozhodol Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 23C/37/2019 z 20. januára 2022, Okresný súd Galanta rozsudkom sp. zn. 15C/7/2021 z 1. februára 2022
[33] Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom sp. zn. 21C/57/2024 z 28. novembra 2024, Okresný súd Galanta rozsudkom sp. zn. 10C/1/2023 z 20. apríla 2023
[34] Rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 15C/7/2021 z 1. februára 2022
[35] Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 23C/37/2019 z 20. januára 2022
[36] Rozsudok Nového Mesta nad Váhom sp. zn. 11C/57/2018 zo 16. januára 2020
[37] Števček, M.: § 282 Rozsudok pre uznanie nároku. In Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie Praha: C. H. Beck, 2022. s. 1134
[38] k účinnejšej súdnej ochrane veriteľa inštitútom odporovacej žaloby bližšie pozri Koromház, P.: Vývoj judikatúry súdov Slovenskej republiky v otázke odporovateľnosti právnych úkonov. In. Mezinárodní Masarykova konference pro doktorandy a mladé vědecké pracovníky. Hradec Králové, 2023, 332 – 340
[39] Bližšie pozri Molnár, P. – Kušníriková, M.: K odporovateľnosti súdom schválenej dohody o vyporiadaní BSM. In Bulletin slovenskej advokácie. 2023, roč. 29, č. 1, s. 16 – 22
[40] K uvedenému pozri Kušníriková, M.: Rozsudok pre uznanie nároku v spotrebiteľskom spore v aktuálnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov SR. In: Justičná revue: časopis pre právnu teóriu a prax. – roč. 74, č. 11 (2022), s. 1264 – 1274
[41] Löwy, A. – Koľveková, V. Modifikácie prejednacieho princípu v sporoch o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. In Acta Universitatis Carolinae. Iuridica. Praha: Univerzita Karlova v Praze. Právnická fakulta. Roč. 71, č. 4 (2025), s. 236
[42] § 7 ods. 1 v spojení s Prílohou č. 1 – Položka 6 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov