Igor Ribár
Úvod
Od nadobudnutia účinnosti uznesenia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 12/4/2025 z 31. marca 2025, ktorým sa schvaľujú pravidlá používania nástrojov umelej inteligencie v advokátskej praxi (ďalej len „uznesenie”), uplynul viac ako rok. Od 25. novembra 2025 je účinné aj jeho doplnenie uznesením č. 21/14/2025 spolu s metodickým usmernením (ďalej len „usmernenie”), ktoré pravidlá pretavilo do minimálnych štandardov, ktoré sa postupne udomácňujú v praxi.
I. Od uznesenia k praxi
Slovenská advokátska komora po zverejnení usmernenia spustila vzdelávanie. Prvým cyklom vzdelávacích seminárov o umelej inteligencii, ktoré prebehli naprieč krajskými mestami, prešlo takmer 400 advokátok a advokátov. Čísla z hlasovaní účastníkov sú orientačné, ale výrečné: vyše 95 % účastníkov vzdelávania už niektorú formu AI používa a vníma ju ako prínos pre svoju prax, pričom záujem je naprieč všetkými vekovými skupinami. V prieskume medzi účastníkmi jedného zo seminárov označili za hlavné prekážky hlbšieho zavedenia AI nedôveru v presnosť výstupov (81 %), obavy o bezpečnosť dát klienta (približne 52 %) a nedostatok zručností (50 %).
Tieto tri obavy nie sú argumentom proti AI; sú presným zoznamom toho, čo metodika aj školenia riešili tak, aby advokáti a advokátky s danou obavou vedeli pracovať a eliminovať ju. Slovenská úprava pritom obstojí aj v európskom porovnaní: CCBE vydala príručku k používaniu generatívnej AI advokátmi 2. októbra 2025, Česká advokátní komora má výkladové stanovisko z roku 2023 a revíziu pripravuje. Váhu pravidlám dodáva aj ich právna povaha. Povinnosti z uznesenia sú povinnosťami z predpisu komory; ich zavinené porušenie je disciplinárnym previnením (§ 56 ods. 1 ZoA) a napríklad nekritické prevzatie vymysleného judikátu do podania môže byť súčasne porušením odbornej starostlivosti s dôsledkami v konaní pred súdom. Halucinácia je technická vlastnosť AI systémov, ale pri správnom technickom nastavení je možné ich redukovať. Každopádne vo výstupe advokáta jednoducho nie je „len” chyba. Treba ale zdôrazniť, že nie každá halucinácia prináša uvedené dôsledky. Musí ísť o intenzívnejšie, mnohopočetné halucinácie, kde sa otvára objektívne otázka, zlyhania odbornej starostlivosti.
II. Metodika v praxi: tri režimy a výber nástroja
Jadrom metodiky je otázka: smú sa informácie chránené mlčanlivosťou alebo osobné údaje dostať do konkrétneho AI nástroja? Uznesenie to v čl. 4 zakazuje, s tromi výnimkami, ktoré usmernenie zoradilo do rozhodovacieho testu: režim (a), lokálny nástroj bežiaci výlučne v infraštruktúre pod výlučnou kontrolou advokáta (čl. 5 usmernenia); režim (c), spracovateľ so spracovateľskou zmluvou podľa čl. 28 GDPR, zmluvnou mlčanlivosťou a kľúčovou garanciou zákazu použitia dát na tréning („no-training policy”), pri splnení bezpečnostných miním (čl. 6 usmernenia); a až napokon režim (b), výslovný a informovaný súhlas klienta vo forme zbavenia mlčanlivosti podľa § 23 ods. 2 ZoA pre konkrétny nástroj a účel (čl. 7 usmernenia). Poradie má logiku: súhlas klienta nie je pohodlná skratka, je to posledná možnosť pre nástroje, pri ktorých hrozí strata kontroly nad dátami. Pre väčšinu kancelárií je hlavným pracovným režimom režim (c); usmernenie preto výslovne odporúča platené podnikové verzie nástrojov a zakazuje spracúvať chránené dáta v beta verziách bez rovnakých zmluvných záruk (čl. 6 ods. 4 usmernenia).
Test treba čítať správne aj pri anonymizácii. V režime (c) smie advokát vkladať chránené informácie aj bez anonymizácie a bez súhlasu klienta; to je celý zmysel tohto režimu. Anonymizácia či pseudonymizácia vstupov je odporúčaním, nie podmienkou (čl. 3 ods. 5 usmernenia); vždy však platí zásada minimalizácie, teda vkladať len to, čo je na daný účel potrebné. Dobrá prax kancelárie napriek tomu vyzerá tak, že anonymizačný proces existuje: citlivé identifikátory sa pred odoslaním nahradia zástupnými označeniami a do finálneho výstupu sa spätne doplnia automatizovanou deanonymizáciou. Zvládnu to špecializované nástroje aj malý lokálny model bežiaci priamo v kancelárii. A napokon, GDPR je popri metodike samostatná právna rovina: advokát má postavenie prevádzkovateľa (§ 18 ods. 6 ZoA) a splnenie jednej roviny neznamená splnenie druhej; obe sa však stretávajú práve v režime (c).
Osobitnú pozornosť si zaslúži výber nástroja. Na trhu existuje viacero produktov etablovaných poskytovateľov, ktorých podnikové verzie požiadavky režimu (c) štandardne spĺňajú; splnenie metodiky teda nie je nedosiahnuteľný ideál, ale otázka výberu a prečítania zmluvy. Vedľa nich sa však množia služby, ktoré sľubujú „AI pre právnikov” bez toho, aby transparentne komunikovali, na akej technológii bežia, kam tečú dáta a či sa na vstupoch trénuje. Advokáti sú takýmito produktmi aktívne oslovovaní a riziko je v tom, že mlčanlivosť možno porušiť nevedome: nie preto, že by advokát dáta vedome vystavil, ale preto, že sa nespýtal. Pred nasadením je preto vždy potrebné: pýtať sa na DPA, no-training, subdodávateľov, umiestnenie dát a retenciu. Poskytovateľ, ktorý odpovedať nevie alebo nechce, odpovedal tiež.
Z praxe seminárov možno zhrnúť najčastejšie omyly:
- „Platím si predplatné, takže spĺňam režim (c).” Nie; režim (c) vyžaduje DPA, zmluvnú mlčanlivosť a no-training garanciu, nie faktúru. Je to teda otázka nastavenia konta, ktorá trvá niekoľko minút.
- „Mám vlastný virtuálny server v cloude, takže režim (a).” Nie; VM a IaaS vo verejnom cloude výslovne patria do režimu (c) (čl. 5 ods. 3 usmernenia).
- „Bez anonymizácie sa AI nedá použiť vôbec.” Nie; v režime (c) je anonymizácia odporúčaná dobrá prax, nie podmienka.
- „Výstup znie presvedčivo, takže je správny.” Presne naopak; halucinácia je definovaná tým, že sa javí presvedčivo (čl. 2 písm. f) usmernenia).
- „Za chybu zodpovedá nástroj.” Nie; advokát zodpovedá za výstupy, ktoré použije (čl. 3 ods. 2 uznesenia).
III. Keď AI prestane radiť a začne konať
Metodika, ako aj doterajšia diskusia na školeniach, stojí na obraze AI ako nástroja, ktorý na výzvu advokáta niečo vygeneruje: uznesenie definuje AI nástroj cez „spracovanie, analýzu alebo generovanie informácií” (čl. 2 uznesenia). Technológia sa však od prijatia usmernenia posunula. Ide hlavne o tzv. AI agenticke systémy. Daný systém dostane cieľ, sám si rozvrhne postup, používa nástroje (prehliadač, súbory, e-mail, databázy), číta a zapisuje dokumenty a pracuje vo viac krokových slučkách, kým úlohu nedokončí. Nejde o vzdialenú budúcnosť: agentické funkcie pribúdajú v bežných kancelárskych balíkoch aj právnych platformách, často ako súčasť obyčajnej aktualizácie. Advokát tak môže agenta používať skôr, než si uvedomí, že ho používa.
S posunom od generovania k vykonávaniu sa mení povaha rizika. Popri známej halucinácii textu vzniká riziko halucinovanej akcie (systém vykoná krok, ktorý nikto nezadal), kaskády chýb (chybný medzikrok kontaminuje všetky nasledujúce) a manipulácie zvonka, keď spracovaný dokument obsahuje skryté inštrukcie (prompt injection). Pri chatovacom nástroji stojí medzi chybou a následkom vždy advokát, ktorý výstup číta. Pri agentovi táto poistka nie je samozrejmá, a preto ju treba vedome vybudovať.
IV. Digitálny advokát: hranice delegácie
Pri chatovacích nástrojoch sa hovorievalo o „digitálnom koncipientovi.” Pri agentoch treba povedať otvorene, že ambícia technológie mieri vyššie: na automatizáciu samotnej práce advokáta, od štúdia podkladov cez rešerš až po prípravu dokumentu. Bolo by naivné tváriť sa, že táto téma advokácii nepatrí; a rovnako naivné čakať, že ju vyrieši trh sám.
Stavovské princípy sú však technologicky neutrálne a unesú aj agentov. Mlčanlivosť sa viaže na tok dát, nie na typ nástroja: rozhodovací test platí pre každý systém, ktorému advokát sprístupní chránené informácie, vrátane každého nástroja, ktorý agent pri práci volá. Nezávislosť advokáta ohrozuje automation bias (čl. 3 ods. 1 usmernenia) a pri agentovi sa násobí: advokát už nehodnotí jeden výstup, ale výsledok reťazca krokov, ktoré nevidel. A plná zodpovednosť sa nedá delegovať: agent nie je subjekt, nemá svedomie, poistenie ani disciplinárnu zodpovednosť. Čokoľvek agent vykoná v mene advokáta, vykonal právne advokát (čl. 3 ods. 2 uznesenia, § 18 ods. 2 ZoA).
Z týchto princípov vyplýva praktická čiara delegácie. Bez individuálneho ľudského rozhodnutia advokáta v danej veci by agent nikdy nemal samostatne:
- odoslať podanie súdu alebo inému orgánu verejnej moci,
- odoslať komunikáciu klientovi, protistrane alebo súdu,
- disponovať s peniazmi alebo majetkom klienta,
- prevziať či odmietnuť zastúpenie alebo rozhodnúť o stratégii veci,
- sprístupniť chránené informácie tretej osobe alebo systému mimo schváleného režimu.
Nejde o taxatívny výpočet z predpisu, ale o aplikáciu platných povinností na novú technológiu: tam, kde by advokát nezveril úkon bez kontroly ani zamestnancovi, nemôže ho bez kontroly zveriť ani softvéru. Softvér, na rozdiel od zamestnanca, urobí chybu ochotne, rýchlo a v ľubovoľnom rozsahu.
V. Architektúra zodpovedného nasadenia
Ako agentov zaviesť a nespreneveriť sa povinnostiam? Odpoveďou nie je konkrétny produkt, ale architektúra: súbor pravidiel a technických opatrení platných bez ohľadu na nástroj. Architektúra stojí na štyroch vrstvách, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Prvou je mapa dát: kancelária si informácie rozdelí podľa citlivosti (verejné materiály, interné know-how, klientske spisy, prístupové údaje) a vopred určí, čo smie do akého nástroja a v akom režime vstúpiť. Druhou je izolácia: agent nepracuje priamo nad ostrými dátami kancelárie, ale v oddelenom pracovnom priestore, do ktorého dostane iba kópie dokumentov konkrétnej úlohy. Treťou sú technické zábrany: zakázané operácie blokuje kontrolný mechanizmus stojaci mimo samotného modelu, takže ich agent nevykoná ani omylom, ani na základe podvrhnutej inštrukcie ukrytej v spracúvanom dokumente. Štvrtou je ľudská brána: citlivé akcie sa nezakazujú plošne, ale pozastavia sa a čakajú na výslovné schválenie advokáta.
V praxi to môže vyzerať takto: advokát zadá agentovi prípravu podkladu k premlčaniu nároku. Agent dostane do izolovaného priestoru kópie relevantných listín, pracuje s nástrojom v režime (c), nemá prístup k e-mailu ani k zvyšku spisovej agendy a každý krok zapisuje do denníka behu. Ak by sa pokúsil čokoľvek odoslať mimo kancelárie, zastaví ho technická zábrana skôr, než k odoslaniu dôjde. Výsledok odovzdá ako návrh; advokát ho skontroluje, overí citácie voči primárnym zdrojom a až potom ho použije. Z tejto logiky vychádza minimálny štandard piatich krokov pred nasadením agentického nástroja:
- Klasifikujte dáta a určite režim. Zmapujte, čo je verejné, čo interné know-how, čo klientsky spis a čo tajomstvo (heslá, kľúče), a pre systém aj každý nástroj, ktorý volá, urči režim (a)/(c)/(b). Zóna dát určuje, čo kam smie.
- Obmedzte prístup technicky (sandbox). Agent vidí len dokumenty konkrétnej úlohy, nie celý spisový systém; nemá prístup k e-mailu, ak ho úloha nevyžaduje. Ten istý princíp need-to-know, aký kancelária uplatňuje voči ľuďom.
- Definujte akcie vyžadujúce potvrdenie advokáta a vynucuje ich technicky. Minimálne úkony z časti IV musia byť zastavené zábranou vykonanou mimo modelu; pokyn v zadaní („nerob X”) nie je záruka, zákaz musí byť technický, nie prosba.
- Logujte všetko. Každá akcia agenta sa zaznamenáva: čo čítal, čo zapísal, čo volal, čo advokát schválil. Je to prirodzené rozšírenie evidencie odporúčanej usmernením (čl. 9 ods. 2 usmernenia) a jediný spôsob, ako dodatočne preukázať reálny dohľad.
- Výstup je vždy návrh. Autonómne smie agent pracovať len na úlohách so strojovo overiteľným výsledkom mimo klientskych dát; všetko ostatné má povahu draftu, ktorý advokát skontroluje a schváli. Tým sa kruh uzatvára späť k čl. 3 uznesenia.
Tento štandard nie je korporátny luxus. Sú to návyky, ktoré si vie osvojiť aj malá kancelária, tak ako si osvojila skartovačku a spisový poriadok.
Zavádzanie sa osvedčuje robiť postupne. Začnite pri úlohách nad verejnými a internými dátami, napríklad rešerš judikatúry, interné vzory či podklady bez klientskych údajov, vylaďte si pravidlá a až po overení spoľahlivosti púšťajte agenta k citlivejším úlohám. K disciplíne patrí aj pravidelná revízia nastavení pri každej väčšej aktualizácií nástroja, pretože nové funkcie môžu potichu rozšíriť to, čo agent dokáže, a napokon interná smernica kancelárie, ktorá tieto pravidlá zachytí a zaviaže nimi celý tím vrátane koncipientov (čl. 3 ods. 4 a čl. 9 usmernenia).
VI. Rýchlosť, verifikácia a nové deliace čiary
Ešte pred dvomi rokmi znela otázka digitalizácie advokácie „či vôbec”. Dnes znie inak: ako rýchlo dokáže advokát skontrolovať to, čo AI vygenerovala. Generovanie sa stalo lacným (zatiaľ); úzkym hrdlom je verifikácia. Tlak trhu sa presúva na rýchlosť dodania a cenu a limitom oboch už nie je písanie, ale človek v slučke: advokát, ktorý musí výstup overiť a prevziať zaň zodpovednosť. Skutočnou konkurenčnou výhodou preto nie je schopnosť nástroje používať, ale schopnosť ich výstupy efektívne overiť. Deliaca čiara nevedie medzi technicky zdatnými a ostatnými; vedie medzi tými, ktorí výstupy systematicky testujú a overujú voči primárnym zdrojom, a tými, ktorí presvedčivo znejúci text preberajú.
Deliaca čiara sa pritom črtá aj medzi kanceláriami, a to naprieč veľkosťou. Na trhu vidno dve stratégie, a to : budovať vlastné riešenia alebo kupovať hotové produkty, a každú z nich volia veľké aj malé kancelárie, len v inej podobe. Kto buduje, stavia si nad kanceláriou vlastnú technologickú vrstvu. Veľké kancelárie na to majú vývojové tímy alebo najatých dodávateľov: napájajú AI na svoj systém správy spisov, budujú interné znalostné bázy zo vzorov a anonymizovaného know-how, ladia pracovné postupy pre opakované typy úloh a celé to zastrešujú vlastnými bezpečnostnými pravidlami. V malých kanceláriách vznikajú prekvapivo výkonné bunky nadšencov: jeden či dvaja technicky zdatní advokáti si poskladajú vlastnú softvérovú vrstvu z dostupných komponentov v režime (c), automatizačných skriptov, lokálneho modelu na anonymizáciu a vlastnej knižnice promptov a šablón, a tá im automatizuje značnú časť rutiny. Investíciou je čas a učenie; odmenou je, že know-how, dáta aj kontrola ostávajú doma.
Kto kupuje, volí rýchly štart. Veľké kancelárie licencujú zahraničné advokátske platformy na rešerš, drafting či due diligence: dostanú zavedený produkt, podporu a školenia, za cenu licencií na používateľa a prispôsobenia vlastných procesov cudziemu nástroju. Malé kancelárie siahajú spravidla po lokálnych riešeniach, ktoré sú cenovo dostupnejšie, a sľubujú okamžitú použiteľnosť; o to dôslednejšie však pri nich treba klásť otázky z časti II, lebo transparentnosť technológie a zmluvných záruk býva rôzna. Rubom nákupu je závislosť od dodávateľa (vendor lock-in): pracovné postupy, šablóny a dáta kancelárie postupne žijú v cudzom systéme, cena sa časom mení a odchod je každým rokom drahší.
Nezávislosť advokáta pritom nie je len kognitívna kategória; má aj obchodný a technologický rozmer, a kancelária, ktorá bez konkrétneho dodávateľa nedokáže poskytovať právne služby, nezávislá nie je. Pri výbere riešenia preto od prvého dňa myslieť na exit: export dát v použiteľnom formáte, prenositeľnosť postupov, podmienky ukončenia. Sú to tie isté otázky, ktoré advokáti roky kladú pri IT zmluvách svojich klientov.
VII. Advokácia a súdy: spoločný krok
Zrýchlenie práce advokátov má aj systémový rozmer. Ak advokáti vďaka AI pripravia viac podaní za kratší čas, príjemcom zrýchlenia sú súdy a orgány verejnej moci, ktorých technologické vybavenie sa rovnakým tempom nevyvíja; na možný nárast nápadu budú musieť reagovať, v ideálnom prípade tiež zavedením technológií. Odpoveďou nie je spomaliť advokátov a už vôbec nie nasadiť AI na písanie podaní komukoľvek bez právneho posúdenia. Odpoveďou je správna integrácia: prepojenie systémov, v ktorých pracujú advokáti, so systémami súdov, od štruktúrovaných podaní až po strojovo čitateľné doručovanie, aby sa naštartovala skutočná automatizácia procesov medzi advokátom a súdom. Až na takom základe má zmysel uvažovať o agentickej AI na čiastkové úlohy aj na strane súdov.
Komora tu má prirodzenú úlohu partnera, ktorý podáva pomocnú ruku: má odbornosť z praxe, osvedčenú vlastnú metodiku a záujem, aby digitalizácia justície prebehla koordinovane, nie živelne. Skúsenosť so vznikom vlastných pravidiel ukazuje, že stavovská samospráva dokáže reagovať rýchlo a prakticky; rovnaký prístup si zaslúži aj rozhranie medzi advokáciou a štátom.
Záver
Metodika komory nie je mŕtvy dokument. Rok praxe a stovky preškolených advokátov a advokátok ukazujú, že plní úlohu, na ktorú bola napísaná: umožňuje využívať prínosy umelej inteligencie bez obetovania mlčanlivosti, nezávislosti a zodpovednosti. Nástup agentických systémov na tom nič nemení; mení len nároky na disciplínu. Princípy sú technologicky neutrálne a unesú aj nástroje, ktoré nielen radia, ale konajú; podmienkou je architektúra dohľadu, ktorú si každá kancelária vie nastaviť už dnes. Advokácia zvládla nástup písacieho stroja, faxu aj elektronického súdneho spisu. Zvládne aj agentickú AI, ak si zachová to, čo ju definuje: úsudok, za ktorý niekto osobne zodpovedá. Ďalší krok je spoločný: prepojiť zrýchľujúcu sa advokáciu s digitalizujúcou sa justíciou.