JUDr. Jarmila Zahradníková
Úvod
Právo maloletého dieťaťa vyjadriť svoj názor vo veciach, ktoré sa ho týkajú, patrí v súčasnosti medzi základné princípy rodinného práva a spravodlivého súdneho konania. Postavenie dieťaťa v súdnom konaní prešlo v posledných desaťročiach významným vývojom – od vnímania dieťaťa ako objektu ochrany k uznaniu dieťaťa za nositeľa vlastných práv vrátane práva byť vypočuté a primeraným spôsobom sa podieľať na rozhodovaní vo veciach, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú.
Napriek tomu možno v aplikačnej praxi naďalej pozorovať nejednotný prístup k významu názoru maloletého dieťaťa. Zatiaľ čo v niektorých prípadoch sa jeho vyjadreniu pripisuje takmer rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci, v iných zostáva jeho vypočutie len formálnym splnením zákonnej povinnosti. Nejasnosti pretrvávajú aj pri posudzovaní samotnej právnej povahy názoru dieťaťa – či ide o dôkazný prostriedok, realizáciu jeho participačných práv alebo o jedno z kritérií, ktoré súd zohľadňuje pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa.
Tieto otázky pritom nie sú len teoretické. Odpovede na ne majú zásadný význam pre procesný postup súdu, spôsob zisťovania názoru maloletého dieťaťa, účasť jednotlivých subjektov pri jeho vypočutí, ako aj pre následné hodnotenie jeho vyjadrenia pri rozhodovaní vo veci samej. Od správneho pochopenia účelu zisťovania názoru dieťaťa sa odvíja aj rešpektovanie jeho dôstojnosti, ochrana pred sekundárnou viktimizáciou či konfliktom lojality a v konečnom dôsledku aj kvalita súdneho rozhodnutia.
Cieľom tohto článku je preto analyzovať právnu povahu názoru maloletého dieťaťa v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, poukázať na rozdiel medzi zisťovaním názoru dieťaťa a dokazovaním skutkového stavu, ako aj priblížiť význam participačných práv dieťaťa v kontexte rozhodovania o jeho najlepšom záujme. Pozornosť bude venovaná aj základným princípom zisťovania názoru dieťaťa a jeho hodnoteniu v rozhodovacej činnosti súdov.
Právny základ práva maloletého dieťaťa byť vypočuté
Právo maloletého dieťaťa vyjadriť svoj názor vo veciach, ktoré sa ho dotýkajú, predstavuje jedno zo základných procesných práv dieťaťa a zároveň jeden z nevyhnutných predpokladov pre rozhodovanie v jeho najlepšom záujme. Ide o princíp vyplývajúci z medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky, ktoré sa následne premietli aj do slovenského právneho poriadku.
Základným východiskom je čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého má dieťa, ktoré je schopné formulovať vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho týkajú. Názoru dieťaťa sa pritom musí venovať náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. Dohovor zároveň priznáva dieťaťu právo byť vypočuté v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu.[1]
Na úrovni práva Európskej únie je právo dieťaťa vyjadriť svoj názor zakotvené v čl. 24 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého majú deti právo slobodne vyjadrovať svoje názory vo veciach, ktoré sa ich týkajú, pričom týmto názorom musí byť venovaná náležitá pozornosť primeraná ich veku a vyspelosti. Charta sa pritom na členské štáty uplatňuje pri vykonávaní práva Európskej únie.[2] Význam práva dieťaťa byť vypočuté vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý ho považuje za významnú súčasť spravodlivého procesu v konaniach týkajúcich sa maloletých detí.
V tomto kontexte je vhodné poukázať aj na rozhodnutie ESĽP vo veci M. and M. proti Chorvátsku, v ktorom ESĽP zdôraznil význam účinného zapojenia dieťaťa do rozhodovacieho procesu. Za podstatné pritom považoval, že vnútroštátne orgány v dlhodobo prebiehajúcom konaní nezistili názor dieťaťa, hoci bolo vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť schopné svoje stanovisko vyjadriť. Tento nedostatok bol jedným z aspektov, ktoré ESĽP zohľadnil pri posúdení splnenia procesných požiadaviek vyplývajúcich z čl. 8 Dohovoru.
Na vnútroštátnej úrovni predstavuje základné ustanovenie § 43 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. Toto ustanovenie priznáva maloletému dieťaťu právo samostatne a slobodne vyjadriť svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, a v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o jeho záležitostiach, aj právo byť vypočuté. Zákon zároveň výslovne ustanovuje, že názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.[3] Povinnosť súdu poznať názor dieťaťa vyplýva aj zo základných zásad Zákona o rodine, ktorý medzi aspekty posudzovania záujmu maloletého dieťaťa zahŕňa aj názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následného pocitu viny.[4]
Procesnoprávny rámec zisťovania názoru maloletého dieťaťa vytvára najmä § 38 Civilného mimosporového poriadku, podľa ktorého súd zisťuje názor maloletého spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti a podľa povahy veci bez prítomnosti iných osôb. Ustanovenie § 116 CMP zároveň upravuje informačnú povinnosť súdu voči maloletému. Právna úprava však neposkytuje vyčerpávajúci návod na vedenie rozhovoru s dieťaťom ani na hodnotenie autenticity jeho vyjadrenia a nie je to ani jej úlohou. Samotné vedenie rozhovoru s dieťaťom je skôr psychologická otázka a veľmi závisí od skúseností dopytujúcej sa osoby. Súd by mal zisťovať skutočný stav veci v rozsahu potrebnom na prijatie rozhodnutia rešpektujúceho najlepší záujem dieťaťa. Zisťovanie názoru maloletého dieťaťa preto predstavuje neoddeliteľnú súčasť rozhodovacieho procesu v prípadoch, v ktorých je dieťa schopné svoj názor vytvoriť a vyjadriť.
Významným interpretačným východiskom je Metodika Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky Participačné práva dieťaťa.[5] Hoci nejde o právne záväzný predpis, metodika systematicky rozpracúva obsah participačných práv dieťaťa, princípy zisťovania jeho názoru a procesné garancie, ktoré majú zabezpečiť, aby sa dieťa mohlo vyjadriť slobodne, bezpečne a primerane svojmu veku a rozumovej vyspelosti. Zároveň zdôrazňuje, že právo dieťaťa byť vypočuté nemožno redukovať len na samotný rozhovor so sudcom, ale predstavuje širší proces rešpektujúci dôstojnosť dieťaťa a jeho postavenie ako subjektu práv.
Z uvedeného je zrejmé, že právo maloletého dieťaťa byť vypočuté dnes predstavuje pevne zakotvenú súčasť slovenského aj medzinárodného právneho poriadku. Oveľa zložitejšou otázkou však zostáva, akú právnu povahu má samotný názor maloletého dieťaťa a aké miesto mu patrí v procese dokazovania a rozhodovania súdu. Práve tejto otázke sa bude venovať nasledujúca časť článku.
Je názor maloletého dieťaťa dôkazom?
V praxi sa neraz stretávame s tým, že zisťovanie názoru dieťaťa býva označované ako „výsluch dieťaťa“ a jeho vyjadrenia sú následne posudzované obdobne ako výpoveď svedka. Takéto chápanie však nie je správne.
Účelom dokazovania v mimosporovom konaní je zistenie skutočného stavu veci, na základe ktorého súd rozhoduje. Naproti tomu cieľom zisťovania názoru maloletého dieťaťa nie je preukazovanie pravdivosti tvrdení rodičov ani objasňovanie skutkových okolností konania, ale cieľom je umožniť dieťaťu realizovať jeho právo byť vypočuté a poskytnúť súdu jeden z podkladov pre posúdenie jeho najlepšieho záujmu.[6] Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že ide o právo dieťaťa, nie jeho povinnosť; dieťa sa nemusí vyjadriť vôbec alebo môže odmietnuť hovoriť o niektorých otázkach.
V konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých preto dieťa nevystupuje primárne ako svedok, ale ako nositeľ vlastných procesných práv. Inými slovami, dieťa nie je svedkom vlastného života. Samotná skutočnosť, že dieťa poskytuje súdu informácie o svojich pocitoch, vzťahoch či preferenciách, ešte neznamená, že jeho vyjadrenie predstavuje svedeckú výpoveď alebo dôkazný prostriedok v tradičnom procesnom ponímaní. Metodika Participačné práva dieťaťa charakterizuje zisťovanie názoru dieťaťa ako úkon sui generis slúžiaci na realizáciu participačných práv dieťaťa, nie ako dôkazný prostriedok na zistenie skutočného stavu veci.[7] Zisťovanie názoru maloletého dieťaťa teda nemožno stotožniť s vykonávaním klasického dôkazného prostriedku. Odlišné postavenie má aj znalecké dokazovanie, ktorého účelom je odborné posúdenie skutočností vyžadujúcich osobitné odborné znalosti, a nie realizácia participačného práva dieťaťa. Zistený názor však zároveň tvorí procesne relevantný podklad, ktorý súd hodnotí pri identifikácii najlepšieho záujmu dieťaťa a ktorý môže obsahovať aj informácie významné pre ďalšie zisťovanie skutočného stavu.
V praxi častokrát vidíme, že účastníci konania sa odvolávajú na názor dieťaťa, spoliehajú sa, že dieťa bude „vypovedať“ nimi želaným spôsobom a teda v prospech jedného rodiča. Rodičia tak de facto prenášajú svoju rodičovskú zodpovednosť na dieťa, resp. ak súd celé svoje rozhodnutie odôvodní iba tým, ako sa vyjadrilo dieťa, prenáša na dieťa svoju zodpovednosť za rozhodovanie vo veci. Takáto prax sa nevyskytuje iba v konaniach o úprave rodičovských práv a povinností, ale aj v konaniach o výkon rozhodnutia, kedy súd a ďalšie zodpovedné inštitúcie rezignujú na výkon, ak sa dieťa vyjadrí tak, že sa s rodičom odmieta stretávať.
Zisťovanie názoru maloletého dieťaťa – procesné súvislosti
Spôsob zisťovania názoru maloletého dieťaťa nemožno zjednotiť do jedného univerzálneho postupu. Každé dieťa je jedinečnou osobnosťou a každý prípad si vyžaduje individuálne posúdenie s prihliadnutím najmä na vek a rozumovú vyspelosť dieťaťa, povahu prejednávanej veci, rodinné pomery, ako aj vzťahy medzi účastníkmi konania.[8]
Právna úprava zároveň neustanovuje, že názor dieťaťa musí byť zisťovaný výlučne osobným rozhovorom sudcu s maloletým. Spôsob jeho zisťovania závisí od okolností konkrétneho prípadu a môže byť realizovaný priamo súdom alebo sprostredkovane napr. prostredníctvom kolízneho opatrovníka či iného odborníka. Zvolené procesné riešenie však musí dieťaťu umožniť slobodne, bezpečne a autenticky vyjadriť jeho názor.
S tým úzko súvisí aj otázka prítomnosti ďalších osôb pri zisťovaní názoru maloletého dieťaťa. V praxi sa zvyknú rodičia domáhať svojej prítomnosti pri pohovore, prípadne žiadajú aj prítomnosť ich právneho zástupcu. Veľmi časté je nahrávanie rozhovoru dieťaťa, pričom rodičia bývajú veľmi tvoriví v tom, kde schovajú nahrávacie zariadenie. Takýto postup je však úplne v rozpore s požiadavkou bezpečného prostredia a môže negatívne ovplyvniť spontánnosť a úprimnosť vyjadrenia dieťaťa, najmä ak medzi rodičmi prebieha intenzívny konflikt alebo sa dieťa nachádza v konflikte lojality. Vyjadrenie dieťaťa za takýchto okolností nemá žiadny význam, predstavuje len záťaž pre dieťa, ale neposkytuje žiadne relevantné informácie o postoji dieťaťa k posudzovanej veci. Ako je uvedené vyššie, vyjadrenie dieťaťa nie je dôkazným prostriedkom. Preto nie je dôvod, aby rodičia mali možnosť dieťa s jeho vyjadreniami konfrontovať, či ich spochybňovať. Je na zamyslenie, či takéto konanie rodičov nie je tiež istým dôkazom o ich rodičovských kompetenciách.
Považujeme za dôležité, aby súd zabezpečil ochranu dôvernosti vyjadrenia dieťaťa, čo však nevylučuje aj ochranu procesných práv účastníkov konania – rodičov. Účastníkom musí byť umožnené oboznámiť sa s podstatou skutočností, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádza ako aj právo sa k týmto skutočnostiam vyjadriť. Skutočnosť, že rozhodnutie súdu nie je arbitrárne, je zabezpečená aj tým, že z pohovoru s dieťaťom sa vyhotovuje zvuková nahrávka, ktorá je dostupná odvolaciemu súdu.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje aj samotný spôsob vedenia rozhovoru s dieťaťom. Dieťa by malo byť v úvode poučené, že má právo odmietnuť možnosť sa vyjadriť a že cieľom rozhovoru nie je preukázanie tvrdení jeho rodičov, ale ide o záujem zistiť názor dieťaťa. Taktiež má byť dieťa poučené, že obsah rozhovoru môže ostať dôverný, alebo dieťa môže dať súhlas s tým, že súd oboznámi s niektorými jeho vyjadreniami oboch rodičov. Dieťa by malo mať najprv možnosť sa samé slobodne a autenticky vyjadriť, až následne by mu mali byť kladené otázky. Otázky by nemali byť sugestívne ani formulované spôsobom, ktorý dieťa stavia pred voľbu medzi matkou a otcom. Úlohou osoby zisťujúcej názor dieťaťa nie je získať odpoveď na otázku, „S ktorým rodičom chceš bývať?“, ale porozumieť dôvodom, ktoré formujú jeho postoje, potreby, obavy a želania. Veľmi užitočné je zapisovať si priebeh rozhovoru, vrátane vzhľadu dieťaťa a prejavov správania dieťaťa, pretože tieto informácie môžu byť v ďalšej fáze veľmi užitočnými pomôckami pri interpretácii vyjadrení dieťaťa.
Netreba hádam zdôrazňovať, že je veľmi žiadúce, aby sa osoby zisťujúce názor detí, pravidelne vzdelávali v oblasti komunikácie a vedenia rozhovoru, obzvlášť s osobami čeliacimi náročnej životnej situácii, či osobami traumatizovanými alebo osobami, ktoré sú alebo môžu byť obeťami trestných činov (napr. domáce násilie).
Hodnotenie názoru maloletého dieťaťa pri rozhodovaní súdu
Veľmi významnými okolnosťami pri hodnotení vyjadrenia dieťaťa nie sú len samotné vyjadrenia ale aj okolnosti, za ktorých bol názor zisťovaný, do akých súvislostí dané fakty zakomponovalo, psychické rozpoloženie dieťaťa a vôbec jeho ochota či neochota sa vyjadrovať k niektorým veciam, jeho prejavy správania v danej chvíli (napríklad udržovanie očného kontaktu alebo naopak uhýbanie pohľadom, motorický nepokoj a pod.), jeho vek, rozumová vyspelosť a v tej súvislosti aj otázka, či dieťa v danom veku môže vôbec mať niektoré informácie k dispozícii, či slovná zásoba, ktorú používa, nie je neprimeraná (napríklad dieťa vo veku 5-6 rokov používa odborné slová alebo abstraktné pojmy), či má schopnosť formulovať závery na základe faktov, či má osobnú skúsenosť s okolnosťami, ktoré spomína a samozrejme aj možné vonkajšie vplyvy, vrátane konfliktu lojality alebo manipulácie. Kvalita zisteného názoru dieťaťa totiž nie je daná len jeho obsahom, ale aj kvalitou procesu, prostredníctvom ktorého bol tento názor získaný a samozrejme aj skúsenosťami a schopnosťami osoby, ktorá rozhovor vedie.
Súd taktiež nemôže hodnotiť názor dieťaťa izolovane, ale vždy v kontexte ostatných vykonaných dôkazov. Význam môžu mať najmä doterajšie rodinné pomery, kvalita vzťahov dieťaťa s rodičmi, prípadný konflikt lojality, emocionálna závislosť od rodiča, známky manipulácie alebo iné okolnosti, ktoré môžu ovplyvniť autenticitu jeho vyjadrenia.
Nie každé vyjadrenie dieťaťa smerujúce proti jednému z rodičov je však automaticky následok manipulácie. Osobne som sa stretla v praxi aj so situáciami, keď dieťa preferuje rodiča, ktorý dlhodobo nezabezpečuje jeho potreby, správa sa voči nemu manipulatívne alebo násilne. Vždy je nevyhnutné posúdenie všetkých skutočností v celom kontexte.
Súd by mal preto zvažovať, prečo dieťa tento názor zastáva a aký význam mu možno vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu priznať.
Veľmi zaujímavou otázkou, ktorá sa v praxi vyskytuje veľmi často, je situácia, kedy je názor dieťaťa autentický v tom zmysle, že dieťa je presvedčené o jeho správnosti a pritom je všetkým zúčastneným jasné, že tento názor si dieťa osvojilo na základe zámernej manipulácie. Napríklad – dieťa je presvedčené, že jeden z rodičov je nebezpečný, ubližoval jemu alebo iným členom rodiny a teda dieťa v jeho prítomnosti cíti autentické a veľmi negatívne a ohrozujúce emócie ako strach, stres alebo úzkosť. Je za týchto okolností na mieste nútiť dieťa do kontaktu s týmto rodičom? Mám za to, že nie, pokiaľ dieťaťu nebude poskytnutá odborná pomoc a pokiaľ mu nebude vysvetlené, že tieto emócie nemusí pociťovať, pretože daný rodič nie je pre neho ohrozením. Dieťa totiž nemôže niesť zodpovednosť a byť de facto sankcionované za správanie rodiča – manipulátora. Za svoje správanie má niesť zodpovednosť tento rodič. Súd by mal preto dbať na to, aby tento rodič bol zapojený do procesu pomoci dieťaťu a to skutočne, nielen formálne a rodič by nemal mať možnosť sa procesu vyhýbať, či ho odmietnuť.
Záver
Právo maloletého dieťaťa byť vypočuté dnes predstavuje neoddeliteľnú súčasť spravodlivého súdneho konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých. Toto právo však nemá byť formálne rešpektované, ale je nevyhnutné, aby malo dieťa skutočne vytvorený bezpečný priestor na slobodné vyjadrenie svojho názoru, aby rozumelo tomu, že je rešpektované, jeho názor niekoho zaujíma a tomu, čo povie, bude venovaná náležitá pozornosť s tým, že stále ide z pozície dieťaťa o dobrovoľnú, nie povinnú participáciu. Treba mať na pamäti, že vyjadrenia dieťaťa nie sú dôkazom a dieťa v konaní, ktoré sa týka úpravy rodičovskej zodpovednosti k nemu, nemá postavenie svedka.
[1] Čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 104/1991 Zb.).
[2] Čl. 24 Charty základných práv Európskej únie (2012/C 326/02).
[3] § 43 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine.
[4] čl. 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine
[5] Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Metodika – Participačné práva dieťaťa.
[6] Čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 104/1991 Zb.).
[7] https://www.justice.gov.sk/dokumenty/2024/01/Metodika-Participacne-prava.pdf
[8] Výbor OSN pre práva dieťaťa. General Comment No. 12 (2009): The right of the child to be heard, CRC/C/GC/12.