Peter Štrpka
V živote sú udalosti, ktoré napriek svojej navonok civilnej podobe nesú hlbší symbolický význam. Pre mňa sa takouto udalosťou stal zdanlivo nenápadný krst novej knihy Pavla Holländera Racionalita práva aneb putování Platónovou úsečkou[1], ktorý sa konal 13. mája v Prahe v úzkom kruhu mimoriadne vzácnych ľudí. Zhodou okolností ten istý deň pripomína v kresťanskej tradícii začiatok zjavení vo Fatime (1917) – udalosť spojenú s témou videnia neviditeľného a hľadania pravdy v časoch neistoty. A v Bratislave sa zároveň slávnostne otvárali zrekonštruované priestory sídla Slovenskej advokátskej komory ako viditeľný symbol profesionálnej identity a inštitucionálnej stability. A práve symbolické spojenie týchto troch udalostí – intelektuálnej, duchovnej a inštitucionálnej – vo mne otvorilo naliehavé otázky o racionalite práva v realite dneška, v ktorej sa samotná schopnosť rozlišovať, pochybovať a orientovať sa vo svete dostáva pod nový a nečakaný tlak.
Keď sa dnes hovorí o umelej inteligencii, právnici sa prirodzene sústreďujú na jej reguláciu. Ako nastaviť pravidlá pre automatizované rozhodovanie? Kto nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú algoritmom? Ako zabezpečiť transparentnosť systémov, ktorých vnútorná logika je často neprehľadná aj pre ich tvorcov? Sú to nepochybne dôležité otázky. Na ich pozadí sa však skrýva problém menej viditeľný, no možno zásadnejší: čo ak umelá inteligencia nemení iba predmet právnej regulácie, ale aj samotné prostredie, v ktorom právo vzniká a interpretuje sa?
Právo totiž nikdy nestálo iba na normách a inštitúciách. Stálo aj na určitom obraze sveta. Na predpoklade, že realita je v zásade rozpoznateľná, že skutkové okolnosti možno zisťovať, že dôkazy majú vzťah k pravde a že človek je bytosť schopná racionálneho úsudku. Moderný právny štát vyrástol v prostredí, kde tieto predpoklady neboli nikdy absolútne, no boli dostatočne stabilné na to, aby umožnili fungovanie spoločného normatívneho poriadku.
A tu sa dnes objavuje trhlina.
Digitálne technológie, algoritmické platformy a generatívna umelá inteligencia nezasahujú iba do efektivity práce či štruktúry komunikácie. Zasahujú do samotných epistemických podmienok spoločnosti – teda do podmienok, ktoré určujú, ako vôbec rozlišujeme medzi pravdou a fikciou, medzi autentickým a syntetickým, medzi skúsenosťou a jej simuláciou. To, čo sa mení, nie je len nástroj. Mení sa samotné prostredie, v ktorom vzniká ľudský úsudok.
Práve v tomto kontexte sa Holländerove úvahy ukazujú ako mimoriadne aktuálne. Racionalitu práva vo svojej knihe nechápe ako čisto technickú kategóriu. Nejde iba o logickú bezrozpornosť či formálnu koherenciu právneho systému. Racionalita práva podľa neho predpokladá existenciu priestoru, v ktorom možno ešte rozlišovať medzi dôvodom a manipuláciou, medzi normou a chaosom, medzi pravdou a jej presvedčivou imitáciou. A tento priestor sa podľa neho dnes začína oslabovať – moderná civilizácia sa po Platónovej úsečke poznania podľa neho nepohybuje vpred, ale späť („couvá“), smerom k tieňom.
Platónova alegória jaskyne tak prestáva byť vzdialenou filozofickou metaforou a stáva sa analytickým modelom dnešnej situácie. Rozdiel oproti pôvodnému obrazu je však zásadný. Platónovi väzni sledovali pasívne tiene. Dnešné tiene sú aktívne vytvárané, personalizované a optimalizované pre konkrétneho používateľa. Algoritmy nielen sprostredkúvajú realitu, ale ju zároveň formujú – vyberajú, čo uvidíme, v akom poradí, v akom kontexte a s akou emocionálnou intenzitou.
Kým Platónova jaskyňa bola metaforou epistemického obmedzenia, digitálna jaskyňa sa stáva prostredím epistemickej produkcie. Tiene už nie sú vedľajším efektom reality. Sú cieľavedome konštruované ako nástroj orientácie, pozornosti a správania. Človek tak čoraz častejšie nevstupuje do spoločného sveta faktov priamo, ale prostredníctvom personalizovaného informačného prostredia. Neznamená to, že spoločná realita úplne mizne. Znamená to však, že sa fragmentuje, filtruje a stáva sa menej zdieľanou.[2]
A pre právny štát je to zásadný problém.
Demokracia totiž predpokladá minimálne jadro spoločnej reality. Nie jednotu názorov, ale schopnosť viesť spor o interpretáciu faktov, ktoré majú aspoň základnú spoločnú referenciu. Ak sa tento rámec oslabuje, oslabuje sa aj samotná možnosť viesť verejnú rozpravu založenú na argumentoch. Právo potom prestáva byť spoločným jazykom, ktorým sa dohovárame, čo platí a čo je záväzné, a začína sa meniť na nástroj koordinácie medzi paralelnými percepčnými svetmi.
Moderná civilizácia sa tak čoraz viac podobá hologramu. Človek dnes už nežije primárne v bezprostrednej skúsenosti reality, ale v jej informačných projekciách. Realita je sprostredkovaná dátami, obrazmi, algoritmami a digitálnymi modelmi sveta. Nejde len o technologickú zmenu komunikácie. Ide o premenu samotného vzťahu človeka ku skutočnosti.
Obzvlášť zreteľné je to pri syntetických médiách. Deepfake video, vygenerovaný hlas či text dnes dokážu presvedčivo simulovať realitu. Problém však nespočíva len v možnosti oklamať. Ešte závažnejší je opačný efekt: keď človek postupne prestáva dôverovať aj tomu, čo je pravé. Vzniká tak prostredie, v ktorom autenticita prestáva byť intuitívne rozpoznateľná – a v ktorom strana sporu môže pravý zvukový či obrazový záznam spochybniť len tvrdením, že „mohol byť vygenerovaný“. To, čo bolo doteraz z kamerového záznamu alebo nahrávky hlasu samozrejmé – že zachytávajú realitu, kým niekto nepreukáže opak – sa stáva podozrivým z princípu. Bremeno dokazovania sa tým ticho presúva: kto sa donedávna mohol na záznam spoľahnúť, musí teraz dokazovať jeho pravosť (to, že nejde o čisto teoretický problém, dokazuje aj reakcia samotného trhu: koncom mája 2026 oznámila platforma YouTube zavedenie systému automatického označovania videí, pri ktorých jej algoritmy detegujú výraznú prítomnosť fotorealistického AI obsahu – a Európska únia od augusta tohto roku zavádza povinné označovanie AI obsahu v rámci AI Act[3]).
A to má bezprostredný právny význam.
Procesné právo stojí na predpoklade, že medzi dôkazom a skutočnosťou existuje overiteľná väzba. Ak sa táto väzba oslabuje, narastá potreba hlbšieho technického overovania, expertízy a forenznej analýzy. Spolu s tým však narastá aj neistota. A neistota nie je pre právo len procesným problémom. Je zároveň problémom dôvery a legitimity.
Ešte hlbší problém sa však týka samotného človeka ako subjektu práva – teda človeka ako toho, kto rozumie pravidlám, dokáže sa nimi riadiť a niesť za svoje konanie zodpovednosť. Umelá inteligencia dramaticky skracuje cestu medzi položenou otázkou a odpoveďou. Odstraňuje námahu, neistotu a pomalosť, ktoré boli tradične neodmysliteľnou súčasťou ľudského myslenia. Na prvý pohľad ide o komfort – zrýchľuje sa práca, sprístupňujú sa informácie, zvyšuje sa efektivita. Zároveň sa však mení samotný proces, v ktorom vzniká úsudok.
Holländer túto obavu formuluje veľmi priamo. Pri analýze externalít technologického optimizmu varuje, že moderné technológie môžu „neúměrně přispět k nárůstu lidské pasivity, zužování prostoru vlastní, samostatné poznávací, tvůrčí a rozhodovací aktivity, k přenášení poznávání, rozhodování na stroj.“[4]
Človek si totiž úsudok doteraz nevytváral iba samotnou odpoveďou. Vytváral si ho procesom, ktorý odpovedi predchádzal – hľadaním relevantných zdrojov, pochybovaním, omylom a korekciou. Práve tento proces budoval schopnosť rozlišovať. Ak je však myslenie čoraz viac outsourcované na algoritmus, človek sa postupne presúva z pozície autora úsudku do pozície editora vygenerovaných riešení.
A tu sa dotýkame jadra problému. Sloboda totiž neznamená iba absenciu donútenia. Predpokladá aj schopnosť človeka vytvárať autonómny úsudok v prostredí, ktoré nie je permanentne manipulované architektúrou pozornosti.
Hannah Arendtová kedysi poznamenala, že „ideálnym subjektom totalitnej vlády nie je presvedčený nacista alebo komunista, ale ľudia, pre ktorých rozdiel medzi faktom a fikciou (t. j. realita skúsenosti) a rozdiel medzi pravdou a nepravdou (t. j. normy myslenia) prestal existovať.“[5] Pozoruhodné je, že práve túto vetu Arendtovej cituje aj pápež Lev XIV. vo svojej prvej encyklike Magnifica Humanitas (venovanej ochrane ľudskej osoby v ére umelej inteligencie[6]) v kontexte vzťahu pravdy a demokracie. Hovorí, že „hľadanie pravdy je podstatným prvkom demokracie“ a že „ľahostajnosť k pravde vedie, pomaly ale isto, k zostupu do totalitarizmu“.[7] Táto zhoda nie je náhodná: tam, kde sa oslabuje samotná schopnosť kritického rozlišovania, nejde už iba o technologickú zmenu. Ide o zásah do základov právneho poriadku, demokracie ako takej, a – ako vidno – aj do základov, na ktorých stojí akýkoľvek normatívny diskurz, či už právny alebo etický.
Holländer v tejto súvislosti pripomína prorocké slová Josého Ortegu y Gasseta o človeku 20. storočia ako o bytosti obklopenej „zázračnými nástroji, účinnými léky, předvídavými státy, pohodlnými právy“, ktorá však „nemá ani tušení, jak těžké je tyto léky a nástroje vynalézt a zajistit jejich výrobu“.[8] V ére generatívnej umelej inteligencie sa Ortegova diagnóza len prehlbuje: nielenže nevieme, ako veci fungujú, ale prestávame mať aj návyk to chcieť vedieť.
Právo totiž predpokladá určitú predstavu o človeku, ktorému je adresované: bytosti schopnej rozumieť pravidlám, rozlišovať dôvody a niesť za svoje konanie zodpovednosť. Ak sa oslabuje schopnosť človeka myslieť v súvislostiach, znášať neistotu a vytvárať si vlastný obraz sveta, oslabujú sa aj predpoklady, na ktorých stojí racionalita právneho štátu.
S tým úzko súvisí aj nová podoba moci. Digitálne platformy dnes neurčujú len to, čo je dostupné, ale aj to, čo je viditeľné. Organizujú pozornosť, formujú emocionálne reakcie a nepriamo spoluvytvárajú spoločenské rozhodovanie. Ide o moc nad architektúrou reality – pôsobiacu nie príkazom, ale výberom.
Pre právny štát je to zásadná výzva, ktorá ho možno stavia pred novú historickú úlohu.
Dnes už nejde iba o reguláciu správania, ochranu základných práv a slobôd či procesné garancie. Čoraz viac ide aj o ochranu epistemických podmienok slobody – teda o ochranu prostredia, v ktorom si človek ešte dokáže vytvoriť vlastný úsudok.
Z tohto pohľadu sa pred právnou vedou otvárajú minimálne tri línie ďalšieho premýšľania. Po prvé, ochrana dôkaznej autenticity v ére syntetických médií – teda otázka, ako má súdny proces narábať s dôkazmi v dobe, keď je možné presvedčivo vyrobiť čokoľvek. Po druhé, ochrana kognitívnej autonómie ako predpokladu výkonu základných práv – teda otázka, či má jednotlivec právo nebyť trvalo vystavený manipulácii pozornosti, ktorá je dôsledne optimalizovaná podľa jeho osobného profilu. A po tretie, transparentnosť výberu informácií, ktoré nám platformy ukazujú – pretože bez vedomia toho, podľa akých kritérií sa rozhoduje, čo uvidíme a čo nie, sa stáva ťažkým aj zmysluplný výkon samotných práv.[9]
Z iného horizontu k tomu istému prahu prichádza aj pápež Lev XIV. Tam, kde právo hovorí o racionalite a kognitívnej autonómii, encyklika hovorí o ľudskej dôstojnosti, a varuje, že sa nesmieme uspokojiť s tým, aby sme „odovzdali úlohu nanovo vymedziť hranice ľudských možností“ algoritmu, „za ktorého rozhodnutie nikto nenesie zodpovednosť“.[10] Sekulárny jazyk práva a teologický jazyk encykliky sa tak stretávajú v rovnakom rozpoznaní: že to, čo je ohrozené, nie je iba efektivita inštitúcií, ale samotná podoba človeka, pre ktorého boli vybudované.
Aj preto sa mi pražský večer spojený s krstom Holländerovej knihy spätne javí ako viac než len príjemná kultúrna udalosť. Bol pripomenutím, že právo nemožno redukovať na techniku rozhodovania ani na súbor pravidiel. Je vždy aj výrazom civilizačného úsilia udržať priestor, v ktorom má racionalita ešte zmysel.
A možno práve tu sa ukrýva najdôležitejšia otázka súčasnosti. Nie je ňou len to, či stroje začnú myslieť ako človek. Je ňou najmä to, či človek nestratí schopnosť myslieť ako človek – teda pochybovať, kriticky rozlišovať, niesť zodpovednosť a hľadať pravdu aj v situácii neistoty.
Ak by sa totiž táto schopnosť oslabila, právo by nečelilo iba technologickej výzve. Ocitlo by sa v prostredí, kde sa hranica medzi skutočnosťou a jej simuláciou postupne rozplynie. V prostredí, kde pravdivosť nahradí presvedčivosť a kde sa racionalita stáva skôr výnimkou než pravidlom.
V takom svete by Platónova jaskyňa prestala byť metaforou. Stala by sa opisom reality. A nešlo by už ani tak o to, či dokážeme rozoznať pravdu od ilúzie. Išlo by o to, či si ešte zachováme schopnosť rozpoznať, že nejaký rozdiel medzi nimi vôbec existuje.
Otázka, ktorá ostáva otvorená, nie je teda technická, ale antropologická: či právo dokáže zostať nástrojom rozumu aj v čase, keď realitu čoraz viac formujú algoritmy tieňov.
[1]HOLLÄNDER, P. Racionalita práva aneb putování Platónovou úsečkou. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2026. Kniha rozvíja tézu o dekonštrukcii právnej racionality cez Platónovu alegóriu úsečky (Ústava 509d–511e), teda postupný pohyb medzi štyrmi stupňami poznania – od eikasia (obrazov a tieňov) cez pistis a dianoia k noesis. Holländer rozpracúva dekonštrukciu právnej racionality v šiestich líniách (hypertrofia a tekutosť práva, strata kontúr systému, nestálosť pojmoslovia, externality technológií, prax nevzdelanosti, relativizovanie pořádacích princípov). Táto úvaha bližšie rozvíja iba jednu z nich – epistemicko-technologickú – v kontexte umelej inteligencie.
[2]Pre presnosť: ide o tzv. filter bubble hypotézu Eliho Parisera, ktorá bola v poslednej dekáde empiricky čiastočne spochybnená (porov. najmä BRUNS, A. Are Filter Bubbles Real? Cambridge: Polity, 2019). Empirický rozsah fragmentácie informačného prostredia je však sekundárny voči jadru argumentu: aj umiernená personalizácia mení epistemické podmienky deliberácie, lebo posúva váhu od overiteľných faktov k afektívne optimalizovanému vnímaniu.
[3] YouTube Official Blog: Helping viewers identify AI-generated content, 27. mája 2026. Európska únia paralelne zavádza povinné označovanie obsahu generovaného AI v rámci čl. 50 nariadenia (EÚ) 2024/1689 o umelej inteligencii (AI Act), účinné od augusta 2026. Otvorenou otázkou ostáva, či budú technické označenia – jednak platformové, jednak povinné podľa AI Actu – dostatočným procesným dôkazom pravosti, resp. nepravosti obsahu, a ako sa s nimi má vyrovnať dôkazné právo členských štátov.
[4]HOLLÄNDER, P. Racionalita práva, c. d., kap. 6.4 (Externality technologického optimismu), s. 241 a nasl. Holländer tu nadväzuje na ZIPF, G. K. Human Behavior and the Principle of Least Effort. Cambridge, 1949 (princíp najmenšieho úsilia) a SIMON, H. Administrative Behavior. 3rd ed. New York, 1976 (koncept bounded rationality a satisficing).
[5]ARENDT, H. The Origins of Totalitarianism. New York: Harcourt, 1951 (česky: Původ totalitarismu. Praha: OIKOYMENH, 1996, s. 474).
[6]LEV XIV. Magnifica Humanitas. Encyklika o ochrane ľudskej osoby v ére umelej inteligencie. Vatikán, 15. mája 2026 (zverejnená 25. mája 2026). Anglické znenie dostupné na vatican.va; v čase prípravy tejto úvahy oficiálny slovenský preklad ešte nebol publikovaný, ide teda o vlastný preklad autora s odkazom na anglický originál. Encyklika nesie podpis z dňa 135. výročia Rerum Novarum Leva XIII. (15. máj 1891) a vedome sa do tejto tradície zaraďuje ako reakcia sociálneho učenia Cirkvi na „štvrtú priemyselnú revolúciu“.
[7]LEV XIV. Magnifica Humanitas, č. 134 (sekcia „Truth and democracy“): „The search for truth is an essential element of democracy… Indifference to the truth leads, slowly but surely, to a descent into totalitarianism. As the philosopher Hannah Arendt wrote, the ideal subjects of such regimes are not so much those who are ideologically convinced, but rather »people for whom the distinction between fact and fiction (i.e., the reality of experience) and the distinction between true and false (i.e., the standards of thought) no longer exist«.“
[8]ORTEGA Y GASSET, J. Vzpoura davů. Praha, 1993, s. 83, 85. Holländer Ortegu cituje v záverečnej kapitole svojej knihy (Racionalita práva, c. d., s. 258) ako kľúčový popis antropologického typu vyrastajúceho v technologicky asistovanom prostredí.
[9]Pre koncept ústavnoprávnej ochrany kognitívnej autonómie porov. IENCA, M. – ANDORNO, R. Towards New Human Rights in the Age of Neuroscience and Neurotechnology. Life Sciences, Society and Policy, 2017, č. 13. K problematike ochrany epistemických podmienok demokracie pozri tiež LIESSMANN, K. P. Teorie nevzdělanosti. Omyly společnosti vědění. Praha: Academia, 2008.
[10]LEV XIV. Magnifica Humanitas, č. 103: „…to entrust an algorithm in practice with the power to select who is worthy or not, without anyone bearing responsibility for that judgment, is to hand over the task of redefining the boundaries of human possibilities.“ Pápežove tri ďalšie kritériá rozlišovania – osobná zodpovednosť, morálny čas pre súd, identifikácia a ochrana civilistov (č. 199) – môžu byť pre právnu teóriu inšpiráciou pri rozpracovaní troch línií navrhnutých v predchádzajúcom odseku tejto úvahy.