Je disciplinárnym previnením advokáta, ak advokát nesplní peňažnú povinnosť uloženú mu vykonateľným rozsudkom, a to ani po začatí exekučného konania voči jeho osobe ako povinnému.
Rozhodnutie disciplinárneho senátu disciplinárnej komisie Českej advokátskej komory
z 23. marca 2018, sp. zn. K 74/2017[1]
Dotknuté ustanovenia:
– § 16 ods. 2, § 17 zákona č. 85/1996 Sb., o advokácii
– čl. 4 ods. 1 a 2 uznesenia predstavenstva Českej advokátskej komory č. 1/1997 Vestníka zo dňa 31. 10. 1996, ktorým sa stanovia pravidlá profesionálnej etiky a pravidlá súťaže advokátov Českej republiky (etický kódex) v platnom znení (ďalej len „Etický kódex“)
– obdobné ustanovenia slovenských právnych predpisov: § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v platnom znení
Disciplinárny senát uznal disciplinárne obvinenú advokátku za vinnú z disciplinárneho previnenia, ktorého sa dopustila
tým, že
hoci jej bola rozsudkom okresného súdu z 25. 8. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. 11. 2006, uložená povinnosť zaplatiť A. B. čiastku 200 000 Kč s prísl. a trovy konania, svoju povinnosť v stanovenej lehote nesplnila, a to ani čiastočne, v dôsledku čoho sa A. B. domáhal splnenia tejto jej povinnosti v rámci exekučného konania, a potom, čo k 7. 4. 2016 nebola pohľadávka A. B. uspokojená ani v rámci tohto exekučného konania, sama uloženú povinnosť voči A. B. do súčasnej doby nesplnila,
čím porušila
§ 16 ods. 2, § 17 zákona o advokácii, čl. 4 ods. 1 a 2 Etického kódexu.
Uložené disciplinárne opatrenie – dočasný zákaz výkonu advokácie na dobu 6 mesiacov.
Z odôvodnenia:
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že disciplinárne obvinenej bola už v roku 2006 rozsudkom okresného súdu z 25. 8. 2006, uložená povinnosť zaplatiť A. B. čiastku 200 000 Kč s príslušenstvom a trovy konania. Túto povinnosť disciplinárne obvinená ku dňu podania disciplinárnej žaloby nesplnila, sťažovateľovi sa nepodarilo vymôcť žiadne plnenie ani na základe exekučného konania. Vzhľadom na trojdňovú paričnú lehotu, uvedenú v právoplatnom rozsudku, bola disciplinárne obvinená povinná uhradiť dlh najneskôr 12. 11. 2006. Od 13. 11. 2006 je teda v omeškaní.
Disciplinárne obvinená sa dopustila disciplinárneho previnenia, lebo je v omeškaní so splnením svojho záväzku viac ako 11 rokov. Dlžná suma je relatívne vysoká, veriteľovi, ktorý za disciplinárne obvinenú splnil jej povinnosti z úschovy, môže nezaplatenie nepochybne prinášať komplikácie. Konanie disciplinárne obvinenej napĺňa znaky disciplinárneho previnenia tak po formálnej (neplnenie záväzkov a z toho vyplývajúce nečestné a nesvedomité správanie), ako aj po materiálnej stránke, najmä s prihliadnutím na výšku čiastky a k extrémne dlhú dobu nesplnenia povinnosti.
Pri úvahe o druhu a výške disciplinárneho opatrenia vychádzal disciplinárny senát z úvahy, že disciplinárne obvinená neplní svoje finančné záväzky (okrem skutku, ktorý je predmetom disciplinárneho previnenia, boli zistené ďalšie dve exekučné konania), a z toho dôvodu by do úvahy prichádzajúce disciplinárne opatrenie formou pokuty bolo len ťažko vymáhateľné. Na disciplinárne obvinenú, v minulosti postihnutú v inom disciplinárnom konaní pokutou, sa hľadí, ako by nebola disciplinárne postihnutá [§ 35b písm. c) zákona o advokácii]. Avšak dĺžka trvania disciplinárneho previnenia, bezmocnosť veriteľa, ktorý napriek exekučnému konaniu nedosiahol uspokojenie svojho právoplatne prisúdeného nároku, a postoj disciplinárne obvinenej, ktorá neprejavila nad konaním ľútosť, viedli disciplinárny senát k záveru, že napomenutie, vrátane jeho verejnej formy, by nezodpovedalo závažnosti porušenia povinností zo strany disciplinárne obvinenej. Z toho dôvodu uložil disciplinárny senát disciplinárne opatrenie vo forme dočasného zákazu výkonu advokácie na dobu 6 mesiacov, teda na spodnej hranici § 32 ods. 3 písm. d) zákona o advokácii.
Rozhodnutie je redakčne krátené, upravované a doplnené o odkazy na citované ustanovenia pod textom
Právnu vetu a rozhodnutie preložila a spracovala:
Mgr. Tatiana Frištiková
advokátka
[1] preložené a spracované podľa Syka, J.: Z kárné praxe. In: Bulletin advokacie, č. 3/2019, s. 68 – 69