- Článok 2 písm. c) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že verejný subjekt zriadený zákonom na účely výkonu neziskovej činnosti podpory na bývanie, ktorá spočíva najmä v poskytovaní hypotekárnych úverov fyzickým osobám za zvýhodnených podmienok, je „predajcom alebo dodávateľom“ v zmysle tohto ustanovenia v rozsahu, v akom zmluvy o úvere, ktoré uzatvára s týmito osobami, patria do rámca jeho činnosti súvisiacej s obchodom, podnikaním alebo povolaním.
- Zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý je na základe pravidla alebo praxe vnútroštátneho práva viazaný právnym názorom vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa vo veci, ktorá mu bola vrátená na ďalšie konanie, ukladá povinnosť neuplatniť tento názor, ak zastáva stanovisko, že tento právny názor nie je v súlade s výkladom ustanovenia práva Únie, ktorý poskytol Súdny dvor na základe článku 267 ZFEÚ.
Rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2026 vo veci C-188/25, Štátny fond rozvoja bývania – ECLI:EU:C:2026:555.
Slovenské súdy predložili Súdnemu dvoru dosiaľ stoštyri návrhov na začatie prejudiciálneho konania. Mimoriadne aktívny je spomedzi nich Krajský súd v Prešove, ktorý je autorom až dvadsiatich piatich návrhov na začatie prejudiciálneho konania. Z viacerých týchto návrhov je zrejmé, že Krajský súd v Prešove používa prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom ako priestor na polemizovanie s názormi Najvyššieho súdu SR. Súdny dvor vďaka prejudiciálnym otázkam Krajského súdu v Prešove už niekoľkokrát názory Najvyššieho súdu SR vyvrátil.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove z 30. januára 2025, ktorým boli predložené prejudiciálne otázky vo veci C-188/25[1] je ukážkou toho, ako by mala vyzerať práca slovenských súdov a sudcov s právom Únie. Na druhej strane, v častiach, v ktorých odkazuje na argumentáciu a závery Najvyššieho súdu SR, nám zasa ukazuje, ako by sa k právu Únie pristupovať nemalo. Krajský súd v Prešove sa vo svojom uznesení netají tým, že sa nezhoduje s Najvyšším súdom SR v otázke, či Štátny fond rozvoja bývania (ďalej len „ŠFRB“) je možné považovať za predajcu alebo dodávateľa v zmysle článku 2 písm. c) smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13“). Najvyšší súd SR sa domnieva, že ŠFRB nie je dodávateľom v zmysle smernice aj preto, že nevykonáva podnikateľskú činnosť, je zriadený zákonom na účely naplňovania bytovej politiky štátu a okrem toho zmluvy, ktoré ŠFRB uzatvára, obsahujú zmluvné podmienky odrážajúce záväzný text zákona, a preto predstavujú výnimku z pôsobnosti smernice 93/13.
Do tejto polemiky sa Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR dostali v rámci rozhodovania o žalobe na vrátenie zostatku predčasne ukončeného úveru na bývanie, ktorú ŠFRB podal proti GL, KL a SC. Krajský súd v Prešove rozhodoval v tomto spore ako odvolací súd a Najvyšší súd SR ako súd dovolací, ktorý zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Prešove. Krajský súd v Prešove je teraz viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého ustanovenia smernice 93/13 nie sú uplatniteľné na spor z dôvodu, že ŠFRB nekoná ako predajca alebo dodávateľ.
Súdny dvor sa pred podaním výkladu pojmu „predajca alebo dodávateľ“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13 musel vyporiadať s námietkou neprípustnosti prejudiciálnych otázok, ktorú vzniesol ŠFRB. ŠFRB uvádzal dva dôvody neprípustnosti prejudiciálnych otázok a ani jeden dôvod Súdny dvor neuznal. Prvým dôvodom bola neaplikovateľnosť smernice na riešenie vnútroštátneho sporu. Podľa Súdneho dvora sa však toto tvrdenie týka merita veci, a preto nemôže spochybniť prípustnosť položených otázok. Druhým dôvodom neprípustnosti prejudiciálnych otázok mala byť skutočnosť, že odpoveď na ne je jasná a nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti. Súdny dvor pripomenul, že ak by aj odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku nenechávala priestor na rozumné pochybnosti, neznamená to neprípustnosť takejto otázky.
Nad rámec argumentácie Súdneho dvora je možné ešte dodať, že neexistencia dôvodných pochybností pri odpovedaní na prejudiciálnu otázku dáva Súdnemu dvoru v zmysle článku 99 jeho Rokovacieho poriadku možnosť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke vo forme odôvodneného uznesenia, čo je však, samozrejme, iný prípad ako neprípustnosť prejudiciálnej otázky.
Domnievame sa, že paradoxne v tejto veci bol skutočne dôvod na konanie podľa článku 99 Rokovacieho poriadku, ale nie pre neexistenciu dôvodných pochybností, ako to uvádzal ŠFRB. Čítajúc argumentáciu Súdneho dvora je totiž evidentné, že odpovede na otázky Krajského súdu v Prešove boli jednoznačne vyvoditeľné z doterajšej judikatúry Súdneho dvora. Môžeme sa len domnievať, že Súdny dvor vnímal názorové súperenie s najvyššou súdnou inštanciou a rozhodol sa pre odpoveď vo forme rozsudku.
Čo sa týka výkladu pojmu predajca alebo dodávateľ v zmysle článku 2 pís. c) smernice 93/13 a následného posúdenia, či pod tento pojem spadá ŠFRB, Súdny dvor poskytol odpoveď založenú na jeho predchádzajúcej judikatúre, na ktorú vo veľkej miere poukazoval už Krajský súd v Prešove vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
Súdny dvor uviedol, že definícia predajcu alebo dodávateľa obsiahnutá v článku 2 písm. c) smernice 93/13 nevylučuje subjekty, ktoré plnia úlohu všeobecného záujmu, ktorým je v tomto prípade podpora sociálneho bývania. Rovnako nie je relevantné, či cieľom činnosti subjektu, v tomto prípade ide o financovanie operácií nadobudnutia nehnuteľností, je dosiahnuť zisk a či koná v rámci obchodných úvah. Tento záver sa odvíja od cieľa smernice, ktorým je chrániť fyzické osoby, ktoré sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v slabšom postavení. Fyzické osoby, s ktorými ŠFRB uzatvára zmluvy o hypotekárnom úvere, sa nachádzajú v slabšom postavení oproti ŠFRB bez ohľadu na to, či cieľom činnosti ŠFRB je dosahovanie zisku.
Na základe uvedeného Súdny dvor bez akýchkoľvek pochybností konštatoval, že verejný subjekt zriadený zákonom na účel výkonu neziskovej činnosti je predajcom alebo dodávateľom v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13.
Ďalšiu otázku prešovského súdu vnímal Súdny dvor optikou zásady prednosti práva Únie pred vnútroštátnym právom. Podstatou tejto otázky bolo zistiť, ako má sudca postupovať v prípade, ak je viazaný právnym názorom vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa vo veci, ktorá mu bola vrátená na ďalšie konanie, ale tento právny názor je v rozpore s výkladom práva Únie, ktorý získal od Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní.
Súdny dvor síce pripomenul, že právo Únie v zásade nebráni stanoveniu povinnosti byť viazaný záväzným právnym názorom inštančne vyššieho súdu vo vnútroštátnom práve, a to vzhľadom na právomoc, ktorú majú členské štáty pri organizovaní justície. Avšak súčasne pripomenul judikatúru, v zmysle ktorej je vnútroštátny súd, ktorý využil možnosť priznanú mu článkom 267 ZFEÚ, viazaný výkladom ustanovení práva Únie, ktorý podal Súdny dvor, a musí prípadne odmietnuť posúdenia vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa, ak sa v súvislosti s výkladom, ktorý poskytol Súdny dvor, domnieva, že tieto posúdenia nie sú v súlade s právom Únie, prípadne neuplatní vnútroštátne pravidlo, ktoré mu ukladá povinnosť dosiahnuť súlad s rozhodnutiami tohto súdu vyššieho stupňa. Už táto stabilizovaná judikatúra, ktorá má svoj pôvod v rozsudku vo veci C-173/09, by stačila na vyvodenie odpovede na otázku Krajského súdu v Prešove. Súdny dvor ju ešte prepojil so zásadou prednosti a s povinnosťou konformného výkladu vnútroštátneho práva, ktorá vyžaduje zmeniť ustálenú judikatúru, pokiaľ vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice, a z vlastnej moci neuplatniť akýkoľvek výklad podaný vyšším vnútroštátnym súdom, ak tento výklad nie je zlučiteľný so smernicou.
Slovenská vláda a ŠFRB žiadali Súdny dvor, aby v prípade takého výkladu, aký nakoniec aj podal, časovo ohraničil účinky svojho rozsudku len na prebiehajúce konania pred slovenskými súdmi, v ktorých ešte nebolo vydané konečné rozhodnutie. Súdny dvor tejto žiadosti nevyhovel, keďže slovenská vláda síce predložila číselné údaje týkajúce sa počtu hypotekárnych úverov poskytnutých ŠFRB a zodpovedajúceho finančného objemu, ale nespresnila právne a finančné účinky rozsudku Súdneho dvora. V dôsledku toho Súdny dvor nepovažoval za preukázané kritérium týkajúce sa rizika vážnych ťažkostí, ktorého splnenie je nevyhnutné pre využitie možnosti časovo ohraničiť účinky rozsudku Súdneho dvora.
V závere ešte Súdny dvor dodal, že jeho rozhodnutie ani nemá a priori vplyv na vnútroštátne súdne rozhodnutia, ktoré už získali právnu silu rozhodnutej veci. Právo Únie nevyžaduje, aby vnútroštátny súdny orgán zrušil svoje rozhodnutie s právnou silou rozhodnutej veci v záujme zohľadnenia výkladu urobeného Súdnym dvorom. Ak ale vnútroštátne právo predpokladá za určitých podmienok možnosť zrušiť rozhodnutie aj s právnou silou rozhodnutej veci za účelom zosúladenia situácie s vnútroštátnym právom, tak táto možnosť sa musí v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity využiť aj vtedy, ak by išlo o obnovenie súladu predmetnej situácie s predpismi práva Únie. Inak povedané, ak by slovenský právny poriadok predpokladal mimoriadne opravné prostriedky umožňujúce zrušiť právoplatné rozhodnutia za účelom dosiahnutia súladu riešenia vo veci s vnútroštátnym právom, tak by sa mali tieto mimoriadne opravné prostriedky použiť aj voči právoplatnému rozhodnutiu za účelom dosiahnutia súladu riešenia veci s právom Únie.
Rozhodnutie spracovala:
prof. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1] Uznesenie je dostupné na C-0188-25-00000000RP-01-P-01_DDP_300621-SK-1