Vzhľadom na ich vzájomnú prepojenosť by sa mala až po vykonaní celkovej analýzy všetkých týchto kritérií posúdiť primeranosť akéhokoľvek zásahu do práva na slobodu prejavu sudcu alebo prokurátora na internete alebo sociálnych sieťach: obsah a forma prejavu, kontext a funkcia, v ktorej bol prejav urobený, dôsledky sporného prejavu, skutočnosť, či boli poskytnuté sťažovateľovi procesné záruky, a závažnosť sankcie. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Danilet proti Rumunsku z 15. decembra 2025, týkajúci sa sťažnosti č. 16915/21
Dotknuté ustanovenie:
- článok 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach [1] (sloboda prejavu)
Skutkové okolnosti prípadu
Sťažovateľom bol pán Danilet, v danom čase sudca na okresnom súde, v rumunskej spoločnosti relatívne známy aj ako aktívny prispievateľ do diskusií o demokracii, právnom štáte a systéme spravodlivosti. V januári 2019 uverejnil na sociálnej sieti Facebook, kde mal 50 000 sledovateľov, dva príspevky, ktoré vyvolali reakcie médií a veľa komentárov. Prvý príspevok bol kritikou predĺženia funkčného obdobia náčelníka generálneho štábu armády prezidentským dekrétom, v druhom príspevku zdieľal odkaz na rozhovor s prokurátorom, ku ktorému pridal komentár: „Tak toto je prokurátor, ktorému koluje krv v žilách,ktorý hovorí o tom, čo si myslí o prepustení nebezpečných väzňov, o zlých nápadoch našich lídrov pri legislatívnej reforme a o lynčovaní sudcov a prokurátorov.“ Tieto príspevky boli predmetom disciplinárneho konania proti pánovi Daniletovi a bolo mu uložené disciplinárne opatrenie spočívajúce v dvojmesačnom znížení platu o 5 %. Disciplinárna komisia dospela k záveru, že pán Danileţ svojím prvým príspevkom poškodil česť a povesť súdneho systému a konal v rozpore s povinnosťou zachovávať diskrétnosť. Druhým príspevkom podľa komisie prekročil hranice vhodnosti s ohľadom na jeho postavenie sudcu. Najvyšší súd rozhodnutie potvrdil v máji 2020. Pán Danilet následne podal sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva.
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
V konaní pred ESĽP nebolo sporné, či disciplinárnym opatrením došlo k zásahu do práva na slobodu prejavu sťažovateľa. Pokiaľ ide o to, či zásah bol vykonaný na základe zákona, ESĽP vyhodnotil, že príslušné zákonné ustanovenia spĺňali aj túto podmienku. Zásah tiež sledoval legitímny cieľ – zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci. Súdu zostalo vyhodnotiť, či bol zásah do práva sťažovateľa nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
Pre zodpovedanie tejto otázky bolo nutné vážiť právo na slobodu prejavu sudcov a prokurátorov na jednej strane a povinnosť diskrétnosti či zdržanlivosti ako spoločenskej hodnoty zakorenenej v sudcovskej etike za účelom ochrany dôvery verejnosti v súdny systém, teda výnimky na ktorú odkazuje odsek 2 článku 10 EDĽP. Veľká komora ESĽP v tomto prípade jasnejšie zadefinovala súbor piatich kritérií, ktoré sa majú zohľadniť pri obmedzení slobody prejavu:
- obsah a forma poznámok alebo iných prejavov sudcu na sociálnych sieťach
Sťažovateľ sa prvým príspevkom nepochybne vyjadril k politicky kontroverznej téme. Kontroverzný charakter však sám o sebe nestačí na to, aby bránil sudcovi alebo prokurátorovi vyjadriť sa k záležitosti verejného záujmu. Sťažovateľove komentáre možno interpretovať aj ako snahu o obranu ústavného poriadku a zachovanie nezávislosti inštitúcií demokratického štátu. Pokiaľ ide o druhý príspevok, nebolo pochýb o tom, že sa týkal záležitostí verejného záujmu, konkrétne legislatívnych reforiem súdnictva. Týkal sa teda otázok, ktoré si vyžadujú vysoký stupeň ochrany podľa článku 10. Bolo by vhodnejšie, keby sťažovateľ použil jednoznačnejšie vyjadrenie, čím by sa predišlo rôznorodým interpretáciám. Vnútroštátne orgány však nevysvetlili, prečo boli vyjadrenia také závažné, že si vyžadovali disciplinárne opatrenie.
- kontext, v ktorom boli sporné vyjadrenia urobené, a postavenie či funkcia danej osoby
V čase skutkových udalostí sťažovateľ nezastával žiadnu vysokú pozíciu v systéme súdnictva, nebol ani hovorcom na súde, ani predsedom žiadneho profesijného združenia. Príspevky sťažovateľa sa netýkali súdnych konaní, ktoré v čase zverejnenia „prebiehali“. Okrem toho sťažovateľove poznámky v jeho druhom príspevku jednoznačne spadali do kontextu diskusie o záležitostiach verejného záujmu, týkajúcich sa legislatívnych reforiem systému súdnictva. Tieto záležitosti tiež upútali pozornosť Benátskej komisie a Európskej komisie. Vnútroštátne súdne orgány tento kontext nezohľadnili.
- dôsledky sporných vyjadrení
Pokiaľ ide o skutočnosť, že príspevky boli zverejnené na facebookovej stránke sťažovateľa, ktorá nemala žiadne obmedzenia prístupu, a preto si ju mohol prečítať veľký počet používateľov, sťažovateľ pripustil, že akceptoval určité riziká spojené s používaním internetu, kde sa príspevky mohli šíriť mimoriadne rýchlo a široko. Samotná skutočnosť, že sťažovateľove príspevky boli predmetom niektorých tlačových článkov sama o sebe nestačí na to, aby mala negatívny dopad na dôstojnosť jeho úradu sudcu alebo nestrannosť a nezávislosť systému spravodlivosti. Príspevky neobsahovali žiadne hanlivé ani nenávistné poznámky ani výzvy k násiliu, ktorých šírenie alebo dostupnosť online by mohli vyvolať oprávnené obavy.
- dodržiavanie procesných záruk
Vnútroštátny systém poskytoval sťažovateľovi možnosť, aby predmetné opatrenie preskúmal iný nezávislý a nestranný orgán, a to Najvyšší súd, ktorý bol príslušný určiť, či opatrenie, ktoré mu uložila disciplinárna komisia, bolo zákonné a opodstatnené, a v prípade potreby ho zrušiť. Ani disciplinárna komisia, ani Najvyšší súd však nepreskúmali, či hodnotové úsudky sťažovateľa mali dostatočný „skutkový základ“. Navyše, v odôvodneniach vnútroštátnych orgánov nebolo nič, čo by naznačovalo, ako by mohli sťažovateľove poznámky ohroziť riadne fungovanie vnútroštátneho systému spravodlivosti, ani ako by mohli poškodiť dôstojnosť a česť sudcovského úradu alebo dôveru verejnosti, ktorú by takýto úrad mal vzbudzovať.
- závažnosť sankcie
Pokiaľ ide o prísnosť disciplinárnej sankcie uloženej sťažovateľovi, hoci nešlo o najprísnejšiu dostupnú možnosť, mohla ho odradiť od podobných poznámok v budúcnosti. Navyše mohla mať odstrašujúci účinok na sudcovskú profesiu ako celok.
ESĽP na základe vyššie uvedených piatich kritérií vyhodnotil, že právo sťažovateľa na slobodu prejavu bolo uložením disciplinárnej sankcie porušené, keďže zásah do jeho práva nebol založený na relevantných a dostatočných dôvodoch a pre uloženie disciplinárnej sankcie neexistovala naliehavá spoločenská potreba.
Rozhodnutie spracovala:
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] 1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. 2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.