Poviedky o advokátoch a spravodlivosti – hľadanie advokáta a spravodlivosti v slovenskej literatúre

Poviedky o advokátoch a spravodlivosti – hľadanie advokáta a spravodlivosti v slovenskej literatúre

Zdroj: SAK, z dňa 20.6.2022

Bratislava 15. júna 2022 –  Slovenská advokátska komora v spolupráci s Mestskou časťou Bratislava — Staré Mesto, Staromestskou knižnicou a Spolkom právnikov a priateľov práva slávnostne prezentovali novú publikácie SAK „Poviedky o advokátoch a spravodlivosti“. Záštitu nad podujatím prevzala starostka Starého Mesta Zuzana Aufrichtová a predseda SAK Viliam Karas.

Nová kniha prináša 23 poviedok o advokátoch a spravodlivosti z pera známych slovenských spisovateľov. Jednotliví autori v nich ukazujú prácu advokáta, vyzdvihujú význam čestnosti a obetavosti advokáta pre naplnenie jeho poslania. Advokátov v týchto poviedkach stretáme pred súdom, v ich súkromí, v situáciách, keď pomáhajú svojim klientom, ale aj ako ľudí až príliš tvrdých k svojim zamestnancom, či klientom. Ukazujú čitateľovi, akým by advokát byť mal a akým byť nesmie. To všetko na pozadí hľadania spravodlivosti v konkrétnom prípade.

Za vznikom knihy stojí kolega advokát Peter Kerecman, ktorý sa dlhodobo venuje téme histórie advokácie i širším kultúrnym vplyvom významných advokátov. Na tomto mieste Vám prinášame príhovor, ktorý predniesol pri slávnostnej prezentácie novej knihy:

Príhovor JUDr. Petra Kerecmana, PhD.

Pokiaľ mám túto publikáciu krátko predstaviť – je zbierkou 23 poviedok slovenských spisovateľov z obdobia modernizmu, ktoré spája to, že v hlavnej úlohe v nej vystupuje advokát a spravodlivosť. Bol som jedným z jej zostavovateľom spolu s PhDr. Janou Kuzmíkovou z Ústavu slovenskej literatúry SAV a prof. JUDr. Pavlom Holländerom, DrSc. Myšlienka vytvoriť takúto knihu vznikla zo spočiatku náhodných stretnutí s postavami advokátov v našej literatúre, neskôr som takéto stretnutia začal vyhľadávať a tak vznikla takmer zberateľská vášeň a zbierka postáv literárnych advokátov nie len v poviedkach, ale i románoch, divadelných hrách, básňach, epigramoch, či rozprávkach, ktorú mi pomohli vytvoriť aj mnohí kolegovia. S PhDr. Janou Kuzmíkovou, CSc. sme oslovili viaceré vydavateľstvá, ktoré sa zaoberajú beletriou, avšak márne. Myšlienky sa ujala ako vydavateľ Slovenská advokátska komora, ktorá tým nie len ukázala záujem o pestovanie hodnôt práva, ale aj potvrdila tradičnú kultúrnosť advokátskeho stavu. Patrí jej za to vďaka.

Nebudem tajiť, hlavným zámerom knihy bola oslava advokátskeho povolania, no kniha mala byť i príspevkom do diskusií o vzťahoch práva a umenia. Umenie poskytuje nie len všeobecný estetický zážitok, ale je i priestorom pre hľadanie a presadzovanie všeobecných hodnôt a morálnych princípov, v každej oblasti vrátane práva, ktoré majú osobitnú výpovednú hodnotu aj pre jednotlivé právnické profesie vrátane sudcov a advokátov. Hnutie Právo a literatúra vzniklo začiatkom 20. storočia ako prúd právno-teoretických analýz v USA, obsahom ktorého je skúmanie využitia krásnej literatúry v právnej argumentácii. Prináša nie len úvahy ale aj zoznamy literárnych diel, ktoré by nemali uniknúť pozornosti právnikov a ktoré sa zaoberajú právom - diela, v ktorých sú popísané súdne scény, diela obsahujúce charakteristické rysy právnikov. Skúmanie  vzťahov práva a umenia má význam aj pre literárnu vedu - môže otvoriť i objasňovanie ľudských osudov autorov, môže napomôcť aj interpretácii ich diel, je ale aj subjektívnou reflexiou dobových pohľadov na praktickú aplikáciu práva. Sledovanie literárnych postáv advokáta a jeho konania  je súčasťou skúmania literárneho obrazu sociálnych skupín ale aj národa celkovo. Samozrejme vzťah práva umenia má význam aj pre verejnosť - umenie propaguje príťažlivou formou (prostredníctvom príbehu) hodnoty práva.

Umenie má význam i pre samotných právnikov - povzbudzuje príslušníkov právnických profesií k presadzovaniu morálnych princípov a hodnôt, kultiváciou svojich literárnych schopností umením dokážu sudcovia tvoriť rozhodnutia, ale aj advokáti svoje podania súdom, presvedčivejšie; presvedčivosť je daná aj silou úprimnosti a zápalu – znalosť kultúry prospieva interpretácii práva. Konečne umenie  je i vhodným prostriedkom pri výučbe práva na právnických fakultách, má edukatívny potenciál.

Umenie je ale pre advokátov i prostriedkom sebareflexie. Ukazuje im hodnotenie ich práce a povesti spoločnosťou, umožňuje premýšľať nie len o samom sebe ale aj o účeloch práva.

Aký je teda advokát v slovenskej literatúre?

S pomocou slov prof. Holländera v jeho úvodnej eseji v tejto knihe možno povedať, že advokáti sú v nej bojovníkmi za práva národa, za svojich klientov, proti nespravodlivosti a vždy sú tí, ktorí vďaka svojim schopnostiam dokážu chod vecí zmeniť. Negatívne sú vnímané ich  odmeranosť, povýšenosť, teatrálnosť, zneužitie slabosti iného, schopnosť prekrútiť zákon, falošnosť. Pozitívne zas ich  zápas o pravdu a spravodlivosť, obratnosť, výrečnosť, znalosť práva.

Začítajme sa do tejto knihy: 

Advokáti nie sú iba znalcami práva v hlavách ktorých  sú „paragrafy poukladané sťa bielizeň v nevestinej truhle“ a ktorí keď „majú ťažké kauzy – pustia sa na § a jeho požehnanú elastičnosť“ (ako to napísal Martin Kukučín o advokátovi Michalovi Hubovi v románe Syn výtečníka), ale predovšetkým sú tými, ktorí pomáhajú svojim klientom:

Vo všetkých tých knihách, ktoré sa hemžia paragrafmi, je zakliaty život v celej svojej plnosti a sú tu niektorí ľudia, ktorí ho majú z nich odklínať. V tých knihách má byť nálepka na každé škrabnutie, obväz na každú ranu a  úlohou a povinnosťou advokátov je siahnuť za pravým liekom. Niet prípadu, v ktorom by nebolo možné poskytnúť aspoň prvú pomoc, keď už aj nie je možné vždy zaručiť vyliečenie, hoci  na niektoré rany, zdá sa, vôbec niet lieku“ (Ivan Horváth v poviedke Ukradnutý hlas).

Advokáti sú zobrazení v slovenskej literatúre v rôznych úlohách, okrem iného aj ako školitelia svojich koncipientov. Advokáti vychovávajú koncipientov pre budúcnosť svojho povolania, pritom však vedia, že raz budú nie len ich kolegami, ale i konkurentmi. Napriek tomu im odovzdávajú svoje vedomosti a skúsenosti, preto aby sa advokátske povolanie a jeho hodnoty zachovalo.

Súčasťou literárnych príbehov je často i súdna sieň a naša literatúra je bohatá i na takéto opisy. Zrejme najkrajšie sú opísané pojednávania a advokáti v nich v Hviezdoslavovej Hájnikovej žene, či románe V osídlach Mila Urbana. Spomeňme na pojednávanie zachytené Hviezdoslavom a jeho advokáta bojujúceho za práva obžalovaného „junáka mladého, blesk v oku, povedomá hruď, reč zvonná, plná sily

 „A doba prišla sviece vzpláli / Kol muky sťaby v kostole / Stranou sa dvere rozostali: / Rad sudcov vkročil strmo, vážne  /A kolo stola nepreťažne / Zasadli v prísnom úkole / Hen žalobník sa v aktách štára, / Tam obhajca zas čaká, zhára - / Tíš zvládla sieňou, mlkot tupý, / že mušky prelet by si čul. / Predseda spešne pokynul: / Obvinený ať predstúpi.“

Literárna postava advokáta sa však menila s plynúcim časom - za prvej republiky, v časoch socializmu a dnes – advokát bol najprv slobodný odborník, potom takmer bezmocný štatista (napr. v dielach Mňačka) a v súčasnej literatúre je nevyhranenou postavou v súdnom systéme plnom tienistých stránok justície ako dôsledok situácie v spoločnosti, ale aj rôznych zmien v práve pochádzajúcich priamo od zákonodarcov. Parafrázujme Feldekove verše – hoci venované inej situácii: Zákony sú ako handry súkené/ podliehajú rozmarom a premene/ Tým však, že právo upravovať stále túžili / z jedných chýb vybŕdli a do druhých sa hrúžili.

No a spravodlivosť? Tá je akosi samozrejme v živote i v literatúre spojená s úlohami advokátov pri jej hľadaní. Ako napísal Karel Čapek:

V každom človeku je justičný inštinkt. Právo a Spravodlivosť sú rovnako prvotné, strašné a silné city ako láska a hlad“.

Alebo na inom mieste, kde rovnaký autor odsudzuje človeka na ľudskú spravodlivosť. V dialógu v poviedke Posledný súd sa obžalovaný pýta Boha, ktorý ho súdi: „Bože, prečo nesúdiš sám? – Boh: Pretože všetko viem, Keby sudcovia všetko vedeli, nemohli by tiež súdiť – len by všetkému rozumeli, až by ich z toho srdce bolelo. Sudca vie len o tvojich zločinoch, ale ja viem o tebe všetko. A preto ťa nemôžem súdiť. Ľudia si nezasluhujú inú spravodlivosť, len ľudskú“

A pri jej hľadaní je úloha advokáta nezastupiteľná, veď ako napísal Ľubomír Feldek: : v hre Horor v horárni – „Súd je ako hojdačka v pohybe, nikdy nezastaví uprostred“. A je práve úlohou advokáta, aby zabránil prekrúteniu pravdy druhou stranou.

Jedným z cieľov tejto knihy bolo, aby v spoznávaní témy advokátov a spravodlivosti v našej literatúre pokračovali sami čitatelia, aj sami advokáti, aby si všetci pripomenuli, že – tak ako napísali  v knihe  Život advokáta dvaja talianski bratia advokáti  Pierluigi a Ettore Érizzo o nás advokátoch:

Máme radi povolanie advokáta, pretože je krásne, pretože je vznešené, pretože nám dáva príležitosť potichu konať dobro častejšie, než by človek povedal, pretože umožňuje skutočne pomôcť tomu, kto to potrebuje, pretože vie pochopiť bolesti, ktoré ľudia skrývajú, tešiť sa, viesť a chrániť“.