Peter Štrpka[1]
Dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol 31. marca 2026, obsahovalo vety ako „odkážte na 4MCdo 5/2011 a 8Cdo/83/2017“, „pri procesnej vade citujte 2Obdo/103/2021“ či „poukážte, že KS Nitra prehliadol ustálenú prax“. Takouto formou bolo podľa súdu napísané celé.[2] Zjavne išlo o pokyny pre toho, kto mal dovolanie napísať. Nenapísal. Na súd tak namiesto kvalifikovaného podania odišli pokyny.
Dovolanie bolo napokon neprípustné z dôvodov, ktoré s tým nesúviseli. Nad rámec veci však súd vyslovil domnienku, že podanie generoval model, a pridal vetu, pri ktorej sa oplatí zastaviť: „Nie je podstatné, s pomocou akých osôb či nástrojov dovolateľka spracovala podanie k súdu, avšak prevzala za podanie plnú zodpovednosť a zodpovedá teda aj za prípadnú halucinujúcu argumentáciu umelej inteligencie, ak bola pri vytvorení podania použitá.“
Tá veta nie je pôvodná. O štyri mesiace skôr ju takmer doslova napísal Ústavný súd Českej republiky, keď za podobné podanie uložil poriadkovú pokutu priamo advokátovi ako profesionálovi znalému práva. Slovenský súd ju prevzal a advokáta v nej vymenil za dovolateľku. A poľský Najvyšší správny súd v júni 2026 povedal nahlas to, o čom sú tieto poznámky: zástupca berie za právnu službu odmenu a klient má právo čakať viac než výstup nástroja, ktorý je rovnako dostupný komukoľvek.[3]
Čo teda odpovie advokát, ktorý si výstup nástroja pred podpisom podania neoveril, keď sa ho klient spýta: za čo som to vlastne zaplatil?
Za čo sme (boli) platení
Hodinová odmena pri poskytovaní právnych služieb nikdy nebola cenou za čas. Čas je len merateľný zástupca niečoho, čo sa merať nedá: vzácnosti. Klient platí za informácie, prístup k ich zdrojom, za zručnosti a skúsenosti, ktoré advokát má a on nie, a za kapacitu, ktorú mu advokát pri riešení jeho prípadu venuje. Hodiny sú iba spôsob, ako to celé na konci mesiaca vyúčtovať. Pohodlný spôsob: hodinovou odmenou sa totiž niekedy platí aj za našu pomalosť.
Generatívne systémy túto vzácnosť narúšajú najmä tam, kde sa v hodinovej odmene doteraz odrážala najviditeľnejšie: pri samotnej produkcii výstupov. Prvý návrh zmluvy, právnej analýzy či podania na súd dnes vzniká oveľa rýchlejšie. Výstupy z generatívnych systémov nie sú pritom bezchybné. Sú však už dosť dobré na to, aby klient prestal rozumieť, prečo má advokátovi platiť hodinovú odmenu za čas strávený nad ich produkciou. V tohtoročnom prieskume medzi vedúcimi právnych oddelení uviedli nulové využívanie umelej inteligencie 2 percentá opýtaných; v roku 2024 ich bolo 76 percent. Opýtaní zároveň očakávajú, že podiel práce účtovanej hodinovo klesne do troch rokov zo 72 na 44 percent, a veľké banky už od externých advokátskych kancelárií žiadajú, aby vyčíslili, koľko im technológia ušetrila.[4] Hodinová odmena sa tak pre advokátov stáva pascou: každá hodina, ktorú advokátovi ušetrí stroj, mu zmizne z fakturácie. Advokátska kancelária, ktorá dnes investuje do technológií a naďalej uplatňuje hodinovú odmenu, na vlastnú investíciu dopláca: čím je efektívnejšia, tým menej fakturuje. Hodinová odmena tak paradoxne odrádza práve od investícií, z ktorých by mali klienti najväčší úžitok. Ide o prechodný stav a otázkou je skôr to, kto ho ukončí: advokáti zmenou spôsobu odmeňovania, alebo klienti tlakom na cenu.
Slovenský advokát na to prieskumy nepotrebuje. Stačí mu klient, ktorý príde k nemu do kancelárie s hotovou zmluvou z modelu a povie: „Pán doktor, nemusíte to vôbec robiť. Len mi to pozrite.“ A myslí tým najviac pätnásť minút. Pýta si však to najdrahšie, čo advokát má, za cenu toho najlacnejšieho.
Čo teda ostáva v advokácii naďalej vzácne? Päť atribútov: meno a tvár, ktoré možno s výstupom spojiť; zápis v zozname advokátov, z ktorého možno vyčiarknuť; povinné poistenie; mlčanlivosť; disciplinárna zodpovednosť konkrétnej osoby.[5] Algoritmus nemá ani jeden, lebo nie je subjektom. Jeho poskytovatelia subjektmi sú – a práve preto v obchodných podmienkach používateľovi ukladajú, aby si výstup overil sám, a záruku za jeho správnosť vylučujú.[6] Stroj odpovie na všetko, ale nepodpíše nič.
Klient teda advokátovi neplatí iba za to, že vie; vedieť dnes vie aj stroj, niekedy dokonca ešte lepšie. Platí mu však za to, že vie a zároveň zodpovedá. Delí ich jediné písmeno: stroj odpovedá, advokát zodpovedá.
Štát si náš podpis kupuje už roky
Reinier Kraakman a po ňom John Coffee nazvali audítorov, advokátov a im podobných expertov strážcami brány: trh si od nich kupuje reputáciu, ktorú dávajú do zálohy.[7] Advokát plnil úlohu strážcu brány vždy. Hodinová odmena to len trochu zakrývala: klient videl faktúru iba za čas a nevidel, že platí aj za zodpovednosť.
Slovenský zákonodarca tento model nemusí objavovať, lebo ho roky používa. Pri autorizácii zmluvy o prevode nehnuteľnosti je spísanie to najmenej; spísať zmluvu dnes vie pomaly každý. Hodnotu má to, že advokát zistí totožnosť účastníkov, posúdi, či zmluva neodporuje zákonu, a zodpovedá za prípadnú škodu. Pri registri partnerov verejného sektora zveril štát overovanie konečných užívateľov výhod advokátom a ďalším regulovaným profesiám práve preto, že voči nim možno vyvodzovať zodpovednosť. Tam zašiel zákonodarca ešte ďalej a z oprávnenej osoby urobil aj ručiteľa: v zákonom ustanovených prípadoch ručí za pokutu uloženú partnerovi.[8] Štát si podpis kupuje vždy, keď potrebuje adresáta zodpovednosti tam, kde to sám overovať nevie alebo nechce.
To isté dnes platí v súkromnej sfére. Konateľ či člen predstavenstva, ktorý rozhoduje o akvizícii na základe právnej previerky vygenerovanej nástrojom, potrebuje medzi výstupom a rozhodnutím niekoho, kto výstup overil a za overenie zodpovedá; inak nemá čím preukázať svoju odbornú starostlivosť.[9] Advokát premieňa výstup, za ktorý nezodpovedá nikto, na právnu radu, za ktorú zodpovedá on.
Tu sa ponúka istá paralela s audítorom. Audítor čísla nesčítava; to vie stroj dávno a lacnejšie. Podpisuje sa pod ich správnosť svojím menom, licenciou a poistením, a práve za to je platený. Paralela medzi advokátom a audítorom má však hranicu a tá je dôležitejšia než paralela sama. Tých päť atribútov má totiž aj audítor, rovnako tak notár či súdny znalec. Všetci traja sú však nestranní: slúžia trhu alebo štátu. Advokát stojí na strane klienta, koná v jeho záujme a mlčí v jeho prospech aj voči štátu. Klient si tak kupuje podpis človeka, ktorý nestojí pred ním ani za ním, ale vedľa neho.
Mlčať dnes musí aj systém, nielen advokát. Klient s hotovou zmluvou z modelu poslal do toho modelu aj citlivé údaje o svojej protistrane, cene a spore; advokát to bez splnenia prísnych podmienok urobiť nesmie.[10] Kancelária, ktorá živé veci a údaje o klientoch do verejných cloudových nástrojov neposiela, drží ich vo vlastnom uzavretom systéme a von púšťa len anonymizované údaje, predáva klientovi niečo, čo lacná odpoveď neponúka: istotu, že jeho vec nevyšla z kancelárie. Anonymizovať pritom musí vlastný nástroj, nie externý model; inak sa údaje anonymizujú až potom, čo odišli. Stojí to peniaze – a je to presne tá investícia, ktorú hodinová odmena trestá a ktorú má zaplatiť cena podpisu.
Prázdny podpis
Celé to má rub a ten má meno. Antropologička Madeleine Elish opísala v roku 2019 „morálnu deformačnú zónu“: v zložitých automatizovaných systémoch sa vina za zlyhanie pripíše najbližšiemu človeku, hoci mal nad systémom len obmedzenú kontrolu. Tak ako deformačná zóna auta pohlcuje náraz, človek pohlcuje vinu. Príbuzný jav opisuje Dan Davies ako odtok zodpovednosti a Cory Doctorow píše o „človeku v slučke“ ako o deformačnej zóne celého systému.[11]
Advokát, ktorý podpisuje výstupy, ktoré neoveril, je presne toto. Za vlastnú radu nezodpovedá, lebo nijakú nedal. Ručí za cudzí produkt a pohlcuje zodpovednosť, ktorej sa poskytovateľ v obchodných podmienkach vzdal. Prázdny podpis je potom ešte horší než samotný algoritmus, lebo k jeho výstupu advokát pridá pečať, ktorá klame.
Klient s hotovou zmluvou si svojím „len mi to pozrite“ objednáva práve prázdny podpis: lacný podpis pod výstup, ktorého chyby môžu byť drahé. Kto berie odmenu za podpis, a nie za službu, ktorá za ním stojí, predáva iba pečiatku. Ak advokácia začne na trhu súťažiť cenou za „prázdny podpis“, zmení sa na to, pred čím Elish varuje. A trh na to doplatí pri prvej väčšej škode.
Podpis s výhradou
Najľahšia námietka znie: výstup, ktorý zhŕňa tisíce zmlúv alebo stovky zdrojov, človek nemá šancu overiť. Kto teda nástroj použije, podpisuje naslepo; kto ho nepoužije, riskuje, že prehliadne to, čo by stroj našiel za hodinu. Obe krajnosti môžu byť porušením povinnosti. Pravidlá komory správne žiadajú, aby advokát výstup overil.[12] Ostáva otázka, čo to znamená pri tisíckach strán a kto to celé zaplatí.
Audítorská profesia tento problém dávno vyriešila. Audítor nikdy neoveruje každú transakciu; nemôže. Audit sa preto posunul od úplného overenia k primeranému uisteniu: k významnosti, výberu vzorky, posúdeniu rizika a dokumentácii postupu. Podpis audítora znamená „použil som metódu, ktorá pri tomto riziku dáva primerané uistenie, a tu sú jej hranice“. Nikdy neznamenal „všetko som skontroloval“.[13] To je odpoveď aj pre nás: advokát nezodpovedá za vševedúcnosť, zodpovedá za metódu a za to, ako ju vymedzil.
V praxi to znamená tri veci. Skontrolovať vstupy, teda či mal nástroj k dispozícii všetko, čo mal mať; úplnosť podkladov sa dá overiť aj pri tisíckach strán. Poznať metódu: chybovosť nástroja, skúšku na vzorke so známym výsledkom a povinnú stopu k zdroju, lebo bez odkazu na zdroj sa nedá na nič spoľahnúť. A overovať podľa rizika: položky nad prahom významnosti, ktorý si advokát s klientom vopred dohodne, úplne, zvyšok vzorkou a každé prekvapivé zistenie celé.
A čo ak čas neumožní overiť ani to podstatné? Vtedy advokát nemá podpísať za každú cenu. Má to klientovi poctivo povedať, a to formou stanoviska s výhradou. Klient potom o zvyškovom riziku rozhoduje vedome. Výhradou advokát vymedzuje, pod čo sa podpisuje: nezodpovedá za všetko, povie však presne, za čo áno a za čo nie. Zodpovednosti ho pritom nezbaví nástroj ani jeho nepoužitie, iba zdokumentovaný a riziku primeraný postup: dôkaz, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho možno požadovať.[14]
Čo teda má byť na faktúre
Cena má ísť za hodnotou. Hodnotou právnej služby je dnes najmä zodpovednosť, ktorú advokát nesie, a odmena je preto prémiou za riziko: čím viac na podpise stojí a čím ťažšie sa výstup overuje, tým je vyššia. Podpis pod zmluvou za stovky miliónov nie je drahší preto, že sa dlhšie píše. Paušálna odmena vypočítaná z hodnoty veci či z hroziaceho rizika preto nie je marketingová novinka. Je v tom aj kus irónie: advokátska tarifa, ktorú viacerí advokáti a trh považovali dávno za prekonanú, sa nikdy neodvíjala iba od času stráveného nad prípadom, ale aj od hodnoty veci – teda od toho, čo na podpise stojí.[15]
Tri veci z toho plynú pre nás samých. Cena podpisu musí zaplatiť overenie aj systémy, v ktorých prebieha, inak to nie je prémia za riziko, ale príplatok za ilúziu. A kto predáva zodpovednosť, nemôže ju v tej istej zmluve stláčať doložkou na minimum. A ešte niečo: kto sa nikdy nenaučil zmluvu napísať, nenaučí sa ju ani overiť. Advokácia, ktorá produkciu postupne celkom odovzdá stroju, stratí za jednu generáciu aj schopnosť overovať jeho výstupy a zodpovedať za ne. Vzhľadom na to musia byť súčasťou ceny podpisu aj náklady spojené s výchovou a vzdelávaním budúcej generácie advokátov.
Poistný trh to už pochopil. V Spojených štátoch majú poisťovatelia od januára 2026 k dispozícii štandardizované výluky pre generatívnu umelú inteligenciu vo všeobecnom poistení zodpovednosti. Špecializovaní poisťovatelia zároveň začali jej zlyhania kryť priamo, s limitmi v desiatkach miliónov dolárov, a ku krytiu pripájajú nezávislé posúdenie samotného systému.[16] Ani Lloyd’s nepodpisuje naslepo. Poistenie teda overenie nenahrádza, len ho posúva o poschodie vyššie. Advokát zodpovedá za svoje overenie a za poskytovateľa ručiť nemá. Musí však vedieť, že za ním nikto nestojí: obchodné podmienky záruku vylučujú, smernica o chybných výrobkoch čistú majetkovú ujmu nekryje a návrh smernice o zodpovednosti za umelú inteligenciu Komisia stiahla.[17] Kto sa podpíše, je jediným adresátom zodpovednosti. O dôvod viac prečítať si naše podmienky poistenia zodpovednosti za škodu, ktoré boli formulované pre svet, v ktorom chyby robili iba ľudia.
Kde niet čo podpísať
V advokácii naďalej ostanú situácie, kde advokát nič nepodpisuje, a predsa ho stroj nemôže nahradiť. Prvou je obhajoba v trestnom konaní. Dohovor aj ústava zaručujú obvinenému právo obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu, teda osoby. Americký „robotický advokát“ sa do súdnej siene zatiaľ nedostal; jeho príbeh sa skončil urovnaním s Federálnou obchodnou komisiou pre klamlivé tvrdenia.[18] Obhajca sa pod pravdu svojho klienta nepodpisuje. Sedí s ním na výsluchoch, navštevuje ho vo výkone väzby, počúva aj to, čo sa do zápisnice nedostane, je pri úkone, pri ktorom sa rozhoduje o jeho slobode, a mlčí o tom, čo sa od neho dozvedel. Nič z toho sa nedá zrýchliť ani zlacniť, lebo nič z toho nie je produkcia.
Druhou je správa cudzieho majetku. Štatút súkromného fondu či súkromnej nadácie dnes navrhne model; správcom však byť nemôže. Nemôže držať majetok, byť lojálny ani niesť zodpovednosť. Fond či nadácia je pritom konštrukcia na desaťročia: vôľa zakladateľa sa bude vykladať dlho po jeho smrti a za okolností, ktoré nepredvídal. Na to treba kontinuitu subjektu – kanceláriu s nástupníctvom, nie účet u poskytovateľa, ktorý o päť rokov nemusí existovať.[19] Obdobne to platí pri správe dedičstva či advokátskej úschove.
Podpis je zodpovednosť za radu. Prítomnosť je zodpovednosť za človeka. Hodinová odmena môže prežiť práve tu: v obhajobe, v spore, v mimosúdnych rokovaniach a pri osobných stretnutiach s klientmi, už však ako cena za prítomnosť živého človeka a jeho bezvýhradnú pozornosť. Navyše v dobe neosobných výstupov a instantných riešení sa ceneným artiklom stane „pach človečiny“ v bezpečnom prostredí, v ktorom sa nič nezaznamenáva a nikto nepočúva preto, aby okamžite ponúkol adresnú reklamu. Kamenné advokátske kancelárie sa tak paradoxne môžu stať bezpečnými „ostrovmi človečiny“, na ktorých budú klienti chcieť tráviť čas a zaplatiť zaň.
Cena podpisu
Vráťme sa k úvodu a k podaniam na súdy, pri ktorých boli použité nástroje umelej inteligencie. Podpis, ktorý nič neznamená, nesmie advokácia v ére lacných odpovedí predávať za žiadnu cenu. Na tom, kto sa podpísal, dnes naozaj záleží, a preto má pravdu český ústavný súd: následky má niesť on.
Možno táto úvaha znie ako obhajoba stavu. Trochu áno. Keď Česká advokátní komora začiatkom septembra 2026 vymedzila, kedy je výstup platformy či nástroja umelej inteligencie už právnou službou,[20] dá sa to vnímať ako stráženie vlastného plota. No možno to čítať aj inak. Autorizácia, verifikácia, povinné zastúpenie, obhajoba: produkciu výstupov dnes zvládne skoro každý, takže o striktný monopol na ňu ísť nemôže. Právo však žiada, aby za výstupom stál niekto, koho možno nájsť, žalovať o náhradu škody, disciplinárne potrestať a v krajnom prípade vyčiarknuť zo zoznamu advokátov. Kto predáva zodpovednosť, platí za ňu aj vysokú „daň“.
Moje prvé dve poznámky na okraj boli o tieňoch: o tých, ktoré dnes algoritmy premietajú ľuďom na stenu jaskyne, a o tom, ktorý štát vzal obchodnému registru. Táto je viac o advokátovi – človeku, ktorý sa do jaskyne tieňov vracia a pod to, čo vonku uvidel, sa s plnou zodpovednosťou podpíše. Platón hovorí, že väzni ho neprivítajú. Možno. Ale ak mu majú zaplatiť, určite budú chcieť vedieť za čo. A možno to raz bude odmena za zastupovanie v spore proti tým, ktorí tiene premietajú.
Rukopis uzavretý 1. 10. 2026.
[1] Advokát, zakladajúci partner advokátskej kancelárie soukeník – štrpka s. r. o. Tretia časť voľne nadväzujúcich poznámok na okraj; predchádzajúce: ŠTRPKA, P. Právo v algoritme tieňov. Poznámky na okraj Holländerovej Racionality práva. Bulletin slovenskej advokácie – online fórum, 10. 8. 2026; ŠTRPKA, P. Register bez tieňa (poznámky na okraj „verejnosti“ nového obchodného registra). Bulletin slovenskej advokácie – online fórum, 10. 9. 2026. Text vznikol aj s pomocou nástroja umelej inteligencie, použitého na rešerš, koncipovanie a jazykovú úpravu. Zodpovednosť za argumentáciu, overenie prameňov a konečné znenie je autorova.
[2] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4CdoNa/3/2026 z 31. 3. 2026, bod 17 odôvodnenia; k umelej inteligencii sa súd vyjadril výslovne „nad rámec dovolacieho konania“. Dovolanie smerovalo proti uzneseniu o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a bolo odmietnuté ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP (body 11 až 16).
[3] Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3004/25 z 1. 12. 2025 (poriadková pokuta advokátovi vo výške 25 000 Kč za podanie opreté o neexistujúce a dezinterpretované rozhodnutia), bod 3 (zmysel povinného zastúpenia je chrániť stranu pred procesnou ujmou), bod 7 (formulácia prevzatá do bodu 17 uznesenia NS SR) a bod 9 (pokuta uložená právnemu zástupcovi ako pisateľovi podania, hoci ide o procesný úkon sťažovateľa); uznesenie poľského Najvyššieho správneho súdu (Naczelny Sąd Administracyjny) z 23. 6. 2026, sygn. akt I FZ 104/26. K porovnaniu českého a slovenského rozhodnutia LÖWY, A. Dôveruj, ale overuj – reflexie súdov na použitie AI v podaniach advokátov. Bulletin slovenskej advokácie – online fórum, 10. 8. 2026.
[4] Deloitte: The AI Imperative: Reshaping of the Legal Industry, jún 2026 (prieskum medzi 121 vedúcimi právnych oddelení, apríl – máj 2026, s podporou RSGI). K požiadavkám bánk: Wall Street wants its share of Big Law’s AI savings. Modern Counsel, august 2026; ROBB, T. The Billable Hour Isn’t Dead Yet, But AI Should Reshape Pricing. Bloomberg Law, 29. 6. 2026.
[5] ŠTRPKA, P. Advokát v jaskyni algoritmov. Udržateľnosť dôvery a zodpovednosť za úsudok v obchodnom práve v ére umelej inteligencie. Príspevok na Bratislavskom právnickom fóre 2026, sekcia obchodného a hospodárskeho práva, 17. 9. 2026. K atribútom § 23 (mlčanlivosť), § 27 (poistenie zodpovednosti za škodu) a § 56 (disciplinárne previnenie) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii; k povinnosti chrániť a presadzovať záujmy klienta § 18 ods. 1 toho istého zákona.
[6] Porovnaj podmienky používania najrozšírenejších generatívnych služieb (OpenAI, Anthropic, Google) v častiach o presnosti výstupov a o vylúčení záruk.
[7] KRAAKMAN, R. H. Gatekeepers: The Anatomy of a Third-Party Enforcement Strategy. Journal of Law, Economics, & Organization, 1986, roč. 2, č. 1, s. 53 – 104; COFFEE, J. C. Gatekeepers: The Professions and Corporate Governance. Oxford: Oxford University Press, 2006.
[8] § 1a a nasl. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii (autorizácia zmluvy o prevode nehnuteľnosti). Zákon č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora: § 2 ods. 1 písm. c) (oprávnená osoba), § 11 (overovanie identifikácie konečného užívateľa výhod, verifikačný dokument), § 13 (pokuty a ručenie oprávnenej osoby za ich zaplatenie).
[9] § 135a a § 194 Obchodného zákonníka; k podmienkam, za ktorých sa člen štatutárneho orgánu môže spoľahnúť na radu odborníka, BGH, rozsudok z 20. 9. 2011, II ZR 234/09 (ISION).
[10] § 23 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Čl. 4 pravidiel používania nástrojov umelej inteligencie v advokátskej praxi (uznesenie predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 12/4/2025 z 31. 3. 2025 v znení uznesenia č. 21/14/2025 zo 6. 11. 2025, Vestník SAK, čiastka 87): advokát nesmie zadávať do nástrojov umelej inteligencie informácie chránené mlčanlivosťou ani osobné údaje, s výnimkou lokálneho nástroja, z ktorého dáta preukázateľne neopúšťajú infraštruktúru pod jeho výlučnou kontrolou, spracovateľského režimu podľa čl. 28 GDPR alebo výslovného súhlasu klienta. Metodické usmernenie k pravidlám odporúča údaje pred vložením anonymizovať alebo pseudonymizovať (čl. 3 ods. 5) a virtuálny server v zdieľanom verejnom cloude za lokálny nástroj nepovažuje (čl. 5 ods. 3). Podľa recitálu 26 nariadenia (EÚ) 2016/679 (GDPR) sa nariadenie na anonymné informácie nevzťahuje.
[11] ELISH, M. C. Moral Crumple Zones: Cautionary Tales in Human-Robot Interaction. Engaging Science, Technology, and Society, 2019, roč. 5, s. 40 – 60; DAVIES, D. The Unaccountability Machine. London: Profile Books, 2024; DOCTOROW, C. AI’s „human in the loop“ isn’t. Pluralistic, 30. 10. 2024.
[12] Pravidlá cit. v pozn. 10, čl. 3 ods. 2 a 3; metodické usmernenie k nim, čl. 3 ods. 3 (povinnosť overenia výstupov).
[13] Medzinárodné audítorské štandardy ISA 200 (primerané uistenie), ISA 320 (významnosť pri plánovaní a vykonávaní auditu) a ISA 530 (výber vzorky pri audite).
[14] § 26 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii (zodpovednosť advokáta za škodu a liberačný dôvod); k štatutárom § 135a a § 194 Obchodného zákonníka.
[15] § 9 a 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (základná sadzba tarifnej odmeny podľa tarifnej hodnoty veci).
[16] Verisk/ISO, doložky CG 40 47, CG 40 48 a CG 35 08 (Exclusion – Generative Artificial Intelligence), vydanie január 2026. Armilla AI a Chaucer (Lloyd’s): program Vanguard AI, tlačová správa z 10. 2. 2026; Munich Re aiSure (od roku 2018).
[17] Smernica (EÚ) 2024/2853 o zodpovednosti za chybné výrobky, čl. 6 ods. 1 a bod 24 odôvodnenia (uplatňuje sa na výrobky uvedené na trh po 9. 12. 2026); návrh smernice o zodpovednosti za umelú inteligenciu, COM(2022) 496 final, stiahnutý (Ú. v. EÚ C/2025/5423). Podrobne ŠTRPKA, P. Advokát v jaskyni algoritmov, cit. dielo.
[18] Čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Federal Trade Commission, In the Matter of DoNotPay, Inc. (2024): konanie pre klamlivé tvrdenia o „robotickom advokátovi“, ukončené dohodou o urovnaní.
[19] § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii (správa majetku klientov ako súčasť výkonu advokácie); k zvereneckému fondu § 1448 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb., občanský zákoník.
[20] Výkladové stanovisko představenstva České advokátní komory k umělé inteligenci v právních službách z 9. 9. 2026, časť B (čo je právnou službou v kontexte nástrojov umelej inteligencie a iných platforiem).