Výber disciplinárnych rozhodnutí

                                                                                                                                                                                                                                                             Aktualizované: 05/2022

Pôsobenie advokáta ako agenta podľa Trestného poriadku

Advokát pri výkone advokácie nemôže pôsobiť ako agent podľa ust. § 88b Trestného poriadku (pozn. dnes § 117 Trestného poriadku) bez ohľadu na konkrétne okolnosti výkonu činnosti agenta z dôvodu zásadnej nezlučiteľnosti inštitútu agenta s postavením advokáta, pre potencionálne ohrozenie nezávislosti advokáta. Tento princíp sa uplatňuje nielen vo vzťahu advokáta ku konkrétnemu klientovi, ale musí pôsobiť všeobecne pri výkone advokácie.

„Právny vzťah medzi obhajcom (advokátom) a obvineným (klientom) je vzťahom priameho právneho zastúpenia, v ktorom obhajca vykonáva úkony v mene obvineného  a účinky sa viažu priamo na osobu, ktorú zastupuje. Pokiaľ advokát koná v mene klienta, a prijíma informácie od obhajcu spoluobvineného, ide o výkon advokácie. Vzťah medzi klientom a advokátom je dôverný a ako taký je zákonom chránený tým, že nielen informácie získané priamo od klienta, ale i informácie získané v súvislosti s ním, sú predmetom štátom uznanej povinnosti mlčanlivosti advokáta podľa § 23 ods. 1 ZoA, podľa ktorého ustanovenia „ advokát je povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie.“

„Obhajca v postavení priameho  zástupcu obvineného počas trestného konania nemôže súčasne pôsobiť ako agent, pretože formálne u neho vzniká konflikt záujmov v časovom úseku trestného konania, respektíve počas poskytovania právnych služieb... Preto obhajcovia (advokáti) a na druhej strane orgány činné v trestnom konaní (prokurátori a orgány polície ) sú dve navzájom záujmovo oddelené skupiny, z ktorých jedna háji záujmy obvinených a druhá verejný záujem ( záujem štátu). Obhajcovia a prokurátori preto nie sú v európskom právnom prostredí menovaní z jednej skupiny právnikov  (komora obhajcov a prokurátorov), ad hoc pre konkrétne trestné konania...   

Senát Najvyššieho súdu SR pri výklade zohľadnil ústavou zaručené právo občanov na obhajobu podľa čl. 50 ods.3 Ústavy SR, právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy podľa čl. 47 ods.2 Ústavy SR, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života ( klientov advokáta agenta) a to s prihliadnutím na okolnosť, že poskytovanie právnych služieb advokátom vo forme výkonu obhajoby v trestnom konaní je jediným právnym prostriedkom daným ústavou obvinenému ( podľa § 35 ods.1, veta prvá Trestného poriadku (pozn. dnes § 44 Tr. por.), účinného v čase spáchania skutku  obhajcom v trestnom konaní môže byť len advokát), zatiaľ čo agent ( civilná osoba) je len jedným z množstva operatívno-pátracích prostriedkov polície.

 Preto zákonom o advokácii  zaručená nezávislosť advokáta pri výkone advokácie nemôže byť vykladaná reštriktívne. Vzhľadom na to teóriu zdania považuje súd za plne aplikovateľnú na nezávislosť advokáta pri výkone advokácie.  Súd sa stotožnil s odporcom 1), že teória zdania(théorie des apparences), aplikovaná na nezávislosť a nestrannosť súdov, je aplikovateľná i na nezávislosť advokátov. Aplikovanie tejto teórie totiž objektívne odstraňuje vznik potenciálnych pochybností klientov na rozsah možného konfliktu záujmov advokáta pôsobiaceho ako agenta, ktorého činnosť je utajená. Keďže ide o utajenú činnosť orgánov polície, klient nemôže objektívne zistiť a posúdiť mieru, či a v akom rozsahu sa činnosť jeho advokáta agenta môže dotknúť jeho oprávnených záujmov, ktoré má advokát chrániť. Preto prístup vo forme teórie zdania je namieste.“

(Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Sž 36/2006 zo dňa 15. februára 2007)


„Pri ustanovovaní agenta boli splnené podmienky podľa § 88b ods. 1 Tr. por. len v tom, že sa jednalo o trestný čin korupcie (t.j. len z hľadiska tejto formálnej stránky); úplne sa však  prehliadla materiálna stránka veci spočívajúca v zásadnej neprípustnosti spojenia inštitútu agenta s poslaním advokáta (vylúčení možnosti založenia takéhoto dvojitého statusu). Odhliadnuc od toho, že použitie agenta je prípustné pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov vymedzených trestných činov za predpokladu, že iným spôsobom by to bolo podstatne sťažené. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že povolanie advokáta je nezlučiteľné s postavením agenta...

Kumuláciou osoby advokáta a agenta by teda boli potenciálne dotknuté oprávnené záujmy klientov, ktorým by advokáti nemohli garantovať nedotknuteľnosť ich záujmov v prípade svojej angažovanosti ako agentov. Za takej situácie by advokáti de facto nepracovali pre svojich klientov, ale štát, čím by sa narušilo rozdelenie postavenia orgánov činných v trestnom konaní, obhajcov a súdov.

Ustanovením advokáta za agenta dochádza k narušeniu vážnosti postavenia advokáta, ktorý koná podľa pokynov polície, a tým aj k zníženiu dôstojnosti a dôveryhodnosti celého advokátskeho stavu.“

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2To 2/2015 zo dňa 4.11.2015)